V Barčovej hre Matka (1943) sú prejavom Božieho zámeru matkine vízie. „Boh mi dal strašnú moc. Chce, aby som vedela, čo sa stane s mojimi.“ Matka takto predvída tragické udalosti v rodine (poranenie detí, výbuch v banskej šachte a smrť manžela, spor synov a hroziacu bratovraždu). Jej vízie sprevádzajú telesné prejavy – slabosť a meravosť. Pre ostatných dedinčanov sú jej stavy znakom bláznivosti alebo „spriahnutia sa s čertom“. Pre ňu samotnú je to „kríž“. Matka pritom cíti, že „to“ sa blíži, že „to“ ju premáha. Barč-Ivan v bulletine k dobovej inscenácii uviedol, že materinská láska, prepojenosť medzi matkou a dieťaťom je prejavom „toho, čo nie je z tohto sveta. Sú spojené s nebom a sú spojené so zemou. Vidia na tejto zemi zvláštne, niekedy neodôvodnené, nelogické veci a hovoria slová, ktorým nerozumieme. Majú tušenia, myšlienky, ktoré im nedáva každodenný život“. Barčova hra sa končí nádejou do budúcnosti a je svojím spôsobom mravným zadosťučinením pravde.

Július Barč-Ivan sa narodil v roku 1909 v Krompachoch do rodiny učiteľa a správcu školy. Keďže jeho matka bola maďarskej národnosti, vyrastal v v dvojjazyčnom, maďarsko-slovenskom prostredí. Štúdium práva na Karlovej univerzite v Prahe nedokončil zo zdravotných dôvodov. Vyštudoval evanjelickú teológiu v Bratislave. Pôsobil ako farár na východnom Slovensku. Od roku 1942 pracoval v Martine v Slovenskej národnej knižnici a v Matici slovenskej. Zomrel v roku 1953 v Martine.