Improvizovaný divadelný film KOCÚRKOVO 190

Divadelná udalosť - súbor
Divadelný súbor počas inscenovanej divadelnej skúšky. Zľava Mário Kermiet, Helena Hajková, Ľubomír Raši, Ľudmila Klimková, Ján Kuráň. Foto Pavol Sališ
Videozáznam ste mohli sledovať od 18. 12. do 20. 12. 2020

Improvizovaný divadelný film KOCÚRKOVO 190 vychádza z divadelného predstavenia s názvom KOCÚRKOVO PO 190 ROKOCH alebo alebo Divadelná udalosť!

Premiéra inscenácie: 22.8.2020 o 19:00 v Synagóge v Liptovskom Mikuláši

Divadelné predstavenie s názvom Kocúrkovo po 190 rokoch vzniklo pri príležitosti 190 výročia vzniku prvého divadelného predstavenia ochotníckeho divadla na Slovensku. Je oslavou divadla a prináša neotrlé spracovanie mnohých tém, ktoré sú spojené nielen s činnosťou a životom G.F. Belopotockého ale aj s témami súčasného sveta a postavenia umenia a umelca v ňom. Inscenáciu uvádza scenárista a režisér Ján Mikuš, ktorý s hercami nezávislého divadla Gasparego predvedie nevídané a mimoriadne autentické divadelné spracovanie samotnej témy divadla. Môžete sa tešiť na jedinečný až filmový zážitok o ktorý sa postará filmový štáb na čele so strihačom a kameramanom Richardom Chomom a zvukárom Lukášom Kasprzykom.

Pracovný – režisérsky, nekrátený strih.

  • Scenár a réžia: Ján Mikuš
  • Produkcia: Eva Štofčíková
  • Hlavný partner projektu: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
  • Organizátor: Národné osvetové stredisko
  • Strih: Richard Chomo, Ján Mikuš
  • Zvuk: Lukáš Kasprzyk
  • Autor fotografií: Pavol Sališ
  • Hrajú: Peter Havasi, Ľudmila Klimková, Mario Kermiet, Ján Kuráň, Stanislav Štofčík, Ján Mikuš, Ľubomír Raši, Helena Švarcová, Pavlína Hrbatá, Gabriela Rajniaková a Juraj Španko

Kedy: Premiéru záznamu Divadelnej udalosti si budete môcť pozrieť 18. decembra o 20:00

Kde: Inscenáciu si môžete pozrieť presne na tejto stránke, kde ste práve teraz.

Divadelná udalosť - motorka
Slávneho maďarského herca (František Balog) privážajú dvaja motorkári. Foto Pavol Sališ.

ALEBO, ALEBO, ALEBO,
LEN ABY SME V HANBE NEZOSTALI!!!

Osobnosť Gašpara Fejérpataky-Belopotockého a jeho oddaná kultúrna a osvetová práca pre náš región a celý slovenský národ je nesporná a dnes už bohužiaľ neoceniteľná.

Pri životopisnom skúmaní Belopotockého, nachádzam veľké množstvo tragických skutočností, ktoré iba znovu a znovu vykresľujú život skutočnej slovenskej osobnosti v pomerne tragických farbách. Belopotocký sa za celý svoj život nedočkal žiadneho významného spoločenského uznania, dokonca umiera v neskrývanom smútku a sklamaní.

Zdá sa, akoby sme si zvykli, že osobnosti a najmä umelecké osobnosti, ktoré vytvárajú to zásadné, čo dnes nazývame kultúrou či identitou, sú spájané s dramatickým životom plným útrap. K umelcovi akoby patril život plný bujarých a dramatických zvratov. Prečo je to tak? Prečo sa postavenie umelca, učiteľa, vychovávateľa nedostáva do popredných spoločenských línií, ale naopak blúdi kdesi na chvoste, kde sa mu dostáva najmä kolektívneho pohŕdania?

Belopotocký bol “osvieteneckým bláznom”, ktorý sníval po inteligentnejšej spoločnosti a malomeste, v ktorom existuje okrem alkoholu, vulgarizmov, zabíjačiek aj kniha či divadlo. Viem si predstaviť, aké muselo byť “veselé” prehovárať a nadchýnať negramotný ľud a šľachtu k inému typu zábavy, než na akú bol zvyknutý od kolísky. Celý život učil, vzdelával a vychovával, za čo sa stával terčom posmechu vyššie postavených.

Dnes, keď je 190 rokov od uvedenia prvého ochotníckeho predstavenia na Slovensku G. F. Belopotockým, je mojim cieľom tento deň osláviť divadlom.

Myslím si, že nie je dôležité pripomínať si len históriu, ale ideu, myšlienku s ktorou liptovskí ochotníci predstúpili pred svojich priateľov. Ako sa spoločne dokázali nadchnúť pre niečo tak bláznivé a na prvý pohľad nadbytočné ako je divadlo a umenie. Belopotocký by iste uvítal naše rozhodnutie, pretože sme z toho istého cesta, ktoré nerozumie kapitálu, biznisu a politike, ale rozumie citu, kráse a umeniu a je pripravené znášať kritiku, výsmech či pohŕdanie.

Naše Kocúrkovo po 190 rokoch je komédiou o nás, o profesionálnych ochotníkoch v nás, je našim komentárom k súčasnému svetu, k svetu malomesta, k svetu umenia a nekončiacej snahy dokázať, že chceme okolo seba lepší svet.

Sme nasledovníkmi Belopotockého snov a naše improvizované divadelné predstavenie je testom nielen našich schopností ale aj vašich diváckych skúseností a empatií. Našim cieľom je osláviť toto výročie ochotníckeho divadla – divadlom a to v plnej vážnosti i s humorom.

Režisér Ján Mikuš

Režisér Ján Mikuš o Divadelnej udalosti

Chalupkova hra Kocúrkovo je už dnes z môjho pohľadu neinscenovateľný text, ktorý vyžaduje razantné dramaturgické uchopenie. Zdá sa, že všetka klasická či kanonická literatúra odoláva času, ale sú to najmä idey, kontexty, štruktúry a bohatosť vrstiev, ktoré ich kladú do truhlice istého poznania. To, čo tieto kvality prepája, aj keď to bude znieť z teatrologického  pohľadu smiešne (a zjednodušene), sú emócie. Tie spájajú svet minulý s dnešným. Preto som sa rozhodol pripraviť nový príbeh. Základom bola istá esencia pojmu Kocúrkovo – „mesta naopak“ – a napokon životopisný príbeh G. F. Belopotockého.

Naše predstavenie s názvom Kocúrkovo po 190 rokoch bol príbeh ochotníckeho súboru, ktorý sa so svojím režisérom pokúša naštudovať Chalupkovu hru pri príležitosti 190. výročia od jej prvého uvedenia. Ako to už býva, príprava divadla sa rozpadá a vznikajú intrigy. Režisér sa napokon rozhodne Kocúrkovo naštudovať ako monodramatickú avantgardnú performance s prizvaným maďarským hercom (P. Havasi a. h.). Vyabstrahovanou víziou hry Kocúrkovo sa, pre postavu režiséra, stane stvárnenie Chalúpkovej hry ako rituálna premena živej svine (zavretej v drevenej klietke) na holuba, ktorú má predviesť záhadný mág zaklínaním v maďarskom jazyku. Celý príbeh stroskotá a jedna z postáv zapaľuje maľované kulisy, synagóga, v ktorej sa má realizovať divadlo, je v plameňoch. Do plameňov prichádza bača s ovcami. Ak sa javí tento príbeh absurdným, čím je Kocúrkovo?

Celý článok o tom, ako Ján Mikuš pripravoval Divadelnú udalosť si budete môcť prečítať v najbližšom čísle časopisu Javisko.

Roman Gombarček o Divadelnej udalosti

Inscenácia mala byť pripomienkou (na deň presne) 190. výročia uvedenia Chalupkovho Kocúrkova v pôvodnej réžii Gabriela Fejérpatakyho-Belopotockého. Textu, ktorý sa prostredníctvom školských referátov dnes v desiatkach exemplárov zverejňuje v internetových databázach. Napriek očakávaniu mnohých sme v Mikulášskej synagóge nevideli inscenáciu divadelnej hry.

Členovia súboru Gasparego v réžii Jána Mikuša veľmi elegantne upozadili potreby či požadavky konvenčnejšie zmýšľajúceho diváka a sentimentálny spomienkový optimizmus, ktorý by na podujatí tohto typu mohol očakávať. Podarilo sa im v pôsobivej esencii extrahovať nálady a pocity, ktoré priekopník slovenského divadla Belopotocký takmer pred dvesto rokmi sám zažíval, a pretaviť ich do konfrontácie s vlastnými, súčasnými problémami.

Celý názor Romana Gombarčeka si budete môcť prečítať v najbližšom čísle časopisu Javisko.