Slovom „kríza“ sme v najrôznejších súvislostiach atakovaní denne: kríza klímy, kríza štátu, kríza Európskej únie, identity, reality… O tom, ako sa dá aj napriek neľahkým časom byť inšpiratívne aktívny sme sa rozprávali s riaditeľkou Turčianskeho kultúrneho strediska v Martine (TKS) Soňou Buckulčíkovou a metodikom pre divadlo Milanom Herčútom.
Pandémia dáva zabrať snáď všetkým oblastiam spoločensko-kultúrneho života. Viete dnes vyčísliť vaše škody?
Soňa Buckulčíková: Najväčšia škoda je strata kontaktu s ľuďmi. Keďže sme v TKS malý kolektív, snažili sme sa o to intenzívnejšie pracovať na rôznych variáciách udržiavania tohto kontaktu. Presunuli sme sa do virtuálneho prostredia, no zároveň sme riešili aj úplne nové otázky. Veľa podujatí sme napríklad začali financovať z grantových systémov a mnohé aj boli podporené. Pandémia nám však nedovolila ich zrealizovať, kvôli čomu budeme musieť získané prostriedky vrátiť. Nevadí, aspoň sme si otestovali naše schopnosti.
O ktoré projekty ide?
SB: Minulý rok sme sa prihlásili do konkurzu vyhláseného NOC-kou, aby sme získali poverenie na organizovanie celoštátneho kola súťaže a výstavy amatérskej fotografickej tvorby AMFO. A uspeli sme! Projekt sme tomu podriadili a uvažovali aj o nových výstavných priestoroch. Mesto nás podporilo a veríme, že vďaka tomu budeme mať v Martine open-air galériu.
Bude súťaž AMFO pod vašou hlavičkou iná ako doteraz?
SB: Radi by sme zmenili formu vizuálnej prezentácie a zahrnuli doň aj nové výstavné panely.
Súčasný názov AMFO znamenal kedysi „amatérska martinská fotografia“. Súťaž sa totiž roky konala práve v Martine a predpokladám, že snaha o jej prinavrátenie mestu bol jeden z hnacích motorov prihlásenia sa do konkurzu. Čo ďalšie vás však motivovalo?
Milan Herčút: Do regionálneho kola súťaže sa nám dlho prihlasuje málo fotografov. Povedali sme si, že ich musíme lepšie motivovať a reštartovať túto komunitu. Ak máte stabilnú komunitu, všetko ostatné ide plynulo – navzájom sa dokážu inšpirovať, zdieľať skúsenosti, podporovať sa. To je dnes – nielen pri neprofesionálnej fotke – asi to najpodstatnejšie.
SB: Súčasťou tohto procesu budú vzdelávacie podujatia, rozborové semináre a workshopy. Tento rok chceme pokrstiť aj novú publikáciu Jozefa Sedláka o amatérskej fotke. Budúcoročný program by mal byť aj sériou rôznych interiérových a exteriérových výstav.
TKS sa venuje aj iným oblastiam neprofesionálneho umenia. V akej kondícii je také divadlo?
MH: Myslím, že pandémia je iba špičkou ľadovca problémov, ktoré sa na nás valia dlhodobo. Situácia okolo neprofesionálneho umenia bola a je zložitá aj bez koronakrízy. Aby tieto aktivity prežili, chce to vždy nadľudský zápal pre vec a ten môže časom dôjsť. Našťastie sme mali možnosť pripraviť krajskú súťaž Turčianske javisko relatívne štandartným spôsobom. Súťaž samotná pritom nie je až taká dôležitá, ako stmeľovanie a podporovanie komunít.
SB: Turčianske javisko sa pripravovalo niekoľko mesiacov, čo si vyžadovalo veľké komunikačné a organizačné úsilie. Neustále sme museli improvizovať, z pôvodných 11 prihlásených predstavení sa podarilo zaradiť do programu iba 6. Aj preto som veľmi rada, že sme sa nakoniec synergicky spojili so Scénickou žatvou.
Na aké divadelné úspechy ste hrdí?
HK: Našou výstavnou skriňou je inscenácia Proti prúdu, na ktorú sme napísali projekt a realizovali ju v spolupráci so ZUŠ Mudroňa v Martine.
V Martine za ostatné roky vznikli rôzne iniciatívy, združenia, skupiny, dokonca celé kultúrne priestory. Keďže sa vám spolupráca so školou zrejme osvedčila, plánujete v takýchto aktivitách pokračovať?
SB: Vyvíjame úsilie s mnohými organizáciami, nielen divadelnými. V našich priestoroch napríklad funguje Štúdio Klapka s mladými redaktormi a filmármi. Divadelníci zas skúšajú malé etudy v rámci projektu Živá fotografia. Ide o akúsi javiskovú pozvánku na výstavy AMFO.
HK: Radi takto prepájame jednotlivé oblasti umenia.
Jakub z čeľade molovitých
FOTO: Michal Lašut
