ČÁRY-MÁRY
DDS Kamarát, Martin

Svet sa neodvratne mení. Píšu o tom noviny, vysielajú televízne stanice, učia sa o tom deti. Vzniká paradox, že pokrok znamená zároveň ohrozenie. Takáto závažná je aj téma ekológie a zachovania životaschopných podmienok na zemi. Deti sú prirodzení propagátori a nositelia idei svojej vlastnej zdravej budúcnosti, hoci im to ešte treba občas pripomenúť a postupne, aj zábavnou formou ich vzdelávať. Deti z DDS Kamarát ponúkli Čáry-máry.

To by sa žilo, keby sme zaklínacou formulkou dokázali vyriešiť hocijaké, aj vážne problémy okolo predvedenej inscenácie hry autorského kolektívu pod vedením Lucky Kostákovej a Evi Benčíkovej.

Ale poďme po poriadku. Popisovaný vznik inscenácie (v prístupných materiáloch) predpokladal logickú následnosť postupov, ktorá umožní poctivú predprípravu. Nazbierané materiály, podnety detí k zvolenej téme, improvizované vystúpenia, kedy v dialógoch podnetne vznikajú základy textu, je potrebné nielen zbierať, ale aj triediť. V záujme konečného divadelného tvaru a jeho pohodlnej zrozumiteľnosti je treba dbať na vytvorenie predpokladov k inšpiratívnej javiskovej akcie v príprave. V detskom divadle – ako kategórii – sú takéto predpoklady súčasťou prirodzeného pohybu a prejavu detí v priestore. V krátkosti – pripravený text hry – scenár musí predpokladať menej popisného textu a viac hrania – presnejšie, akčného konania. Obrazotvornosť detí je nevyčerpateľná, ale môže byť aj citlivo usmerňovaná. V Čároch–mároch sa vo výstupoch rozprávkových postáv stretávajú nadprirodzené bytosti čarodejníc a víl spolu tromi lúpežníkmi. Čarodejnice majú niektoré nepekné vlastnosti ako je hašterivosť, roztržitosť a pod. Tým pripomínajú ľudské bytosti a stálo by za pokus tieto konfliktné danosti viac akcentovať ako aj lúpežníkom výraznejšie prideliť niektoré konkrétne individualizované vlastnosti, okrem pozemskej chuti do jedla.

Inscenácia však ako celok pôsobila nesústredene a niektoré akcie vyložene degradovali v tempe ako aj hereckom prejave. Pochvalu si zaslúži technologické spracovanie väčšiny kostýmov, avšak ich výtvarná nepôvodnosť (neoriginalita) ma sklamala. Scénografia a uchopenie javiskového priestoru absentovali úplne. K celkovému výsledku treba pripočítať charakterom nepatričnú a tým dezorientujúcu hudbu. (panova flauta – zrejme Ennio Morricone).

Detské súbory a ich činnosť sú determinované neustálym dorastaním a výmenou detí. Naviac situáciu v poslednom období skomplikovala aj pandémia, čím sa významne narušila kontinuita činností záujmových aktivít. Udržiavať v činnosti a v tvorivej pohotovosti takéto kolektívy si zaslúži všeobecné uznanie.

Jaroslav Valek, porotca

FOTO: Michal Lašut