KENGURA

Divadlo „G“ Trebišov

S členom súboru Romanom Ostrožovičom

Kengura je absurdná dráma japonského autora Becujaku Minorua a vychádza z odkazu Samuela Becketta. Námet, ktorý úplne na prvý pohľad nezapadá do reálií zemplínskeho Trebišova.  

Ako sa dostal do Trebišova japonský Minorua?

Vďaka našim režisérom Editke a Lukášovi.

Náš dlhoročný režisér, pán Július Galgan, sa kvôli zdraviu aj veku rozhodol prestať režírovať. My sme vedeli o týchto dvoch mladých ľuďoch, že robia divadlo a robia ho inak ako my, tak sme ich oslovili. Oni prišli s Kengurou. Zo začiatku sme boli vykoľajení, keď sme si čítali texty, vraveli sme si: „Wau?! Dobre, poďme to skúsiť.“ Celé fungovanie aj skúšanie bolo zrazu iné, úplne prevrátili našu dovtedajšiu prácu naruby. Ale bolo to ku prospechu všetkých.

S novými režisérmi prišla aj nová scénografia…

So scénou sme predtým takto nepracovali. Hlavne svetlá, to je doména našej dvojice, majú pre nich veľký zmysel. Mňa osobne prekvapila – ale vôbec mi to nechýbalo –, absencia hudby. Len sme sa snažili navodiť zvuky mora. Použili sme na to styrodur.

Súčasťou predstavenia sú aj papierové lodičky medzi divákmi. Skladali ste ich celý kolektív?

Áno, aj keď včera hlavne dievčatá. (Takže duševná príprava sú origami.)

Ako by ste charakterizovali kenguru vo vašom predstavení? Podobá sa na skutočné zviera?

Nepodobá, je to len symbolika. Autor to tak napísal, tak sme to tak zobrali. Kengura môže predstavovať hocičo a hocikoho. Pre tých, ktorí to vyslovujú, je to zlo. Je to onálepkovanie. A už sa to s kengurou vezie ako v reálnom živote – si čierny, zaočkovaný, veriaci, neveriaci, je jedno čo…

Do hry ste zakomponovali aj motívy očkovania…

To sme nedali my, to tam bolo už od autora. (Hlas režiséra Lukáša Pavlikovského: Musím podotknúť, že my to skúšame už tretí rok, začali sme pred koronou v roku 2019.) Potom sme sa smiali, že je to až desivé, aké je to aktuálne.

Aké sú nové ciele „Géčka“ do budúcnosti?

Ťažko povedať, bavili sme sa o tom, čo ďalej. Dôležité bude, čo chceme povedať. Či to bude taký alebo onaký autor, na tom nezáleží. Dôležitá bude téma, odkaz.

A máte teda niečo vybraté?

Zatiaľ veľmi nie. Cez pandémiu sme mali pauzu. Po nej sme sa tvrdo pripravovali na Žatvu, to pre nás bola úplne fantastická príležitosť prísť sem do Martina, myslím po 21 rokoch. V lete zvykneme mať prestávku, teraz sme makali a keď sme sa v auguste dozvedeli, že Scénická nebude, bol to pre nás šok. Ale našťastie… Vďaka organizátorom, že ste to nezahodili! Veľmi sa tešíme, že sme tu.

Mali ste mať na Žatve jeden rekord. Sto minút. Ale hrali ste len osemdesiat. Skracovali ste?

Čím sme to hrali dlhšie, tým sa to skracovalo a stenčovalo. Sem-tam aj niečo vypadne, snáď to nebolo vidieť. Naši režiséri nebazírujú na textoch (to bola pre nás jedna z ohromných zmien), sú dôležité, ale hlavné je vyvolať emóciu u divákov. Snáď sa to podarilo.

Na záver – ako vonia kengura?

Asi nevonia pekne, podobne ako spotený chlap nevonia pekne.

mth

FOTO: Jakub Jančo