SPOZA EKOPONY: Elenky trvalo neudržateľné

Scénická žatva, 21. 10. 2021

Proti prúdu 

Elenky z Mudroňky, Martin

S členkami a členom súboru

Kým spoločnosť razí progres a mladá generácia miluje nové trendy, v Martine idú proti prúdu. Takmer napospol ženský kolektív Elenky z Mudroňky našiel obnoviteľný zdroj inšpirácie v zápiskoch Eleny Maróthy-Šoltésovej a vytvoril inscenáciu, ktorá vzdala hold aj trvácnosti spolku Živena a jeho 150. výročiu. Škoda len, že išlo o jednorazový projekt, ktorý pre vyťaženosť členiek (a člena) kolektívu údajne nebude možné zrevitalizovať.  

 

Na úvod ľahká otázka – koľko Eleniek je v inscenácii? 

(Celý súbor ráta.) Päť. Šesť… Šesť. Sedem. Ešte Lucka a Eva. Áno, sedem.

 

A v súbore je nejaká Elenka? 

Žiadna.

 

Čo bolo skôr – Elena Šoltésová ako nápad alebo Elenky ako kolektív?

Elena. Inscenácia totiž vznikla na objednávku Turčianskeho kultúrneho strediska a Živeny pri príležitosti 150. výročia založenia spolku.

 

Kto zasial to semiačko, z ktorého sa zrodil celý projekt?

Pavla (Musilová, pozn. red.). Ona učí na ZUŠ-ke v Martine a nás si vybrala z rôznych skupín, ktoré tam má, podľa toho, kto sa jej na to najviac hodil.

 

Ako vznikol nápad, že všetky budete Elenky? Nevedeli ste sa dohodnúť, kto bude hrať hlavnú postavu?  

Naopak, na tom, že to budeme hrať všetky, sme sa dohodli hneď.

(Tereza Ť., ktorá hrala Elenu ako matku:) Ja som mala byť najskôr tá mladšia a potom Pavla zistila, že vyzerám staršie ako tá mladšia. Dlhšie sme hľadali aj kto bude Elena, ktorú hrá teraz Lucka (Jašková, herečka SKD Martin, pozn. red.). (Eva O.:) Chceli sme tam mať aj dospelú Elenku, najlepšie profesionálnu herečku a napadla nám Lucia, ktorá to zobrala.

 

Kedy do procesu vstúpila dramaturgička Zuzka Palenčíková?

Hneď na začiatku. Ona nám priniesla text. Boli sme celkom preľaknutí, lebo bol iný, než na čo sme boli zvyknutí. Taký lyrický, neboli tam dialógy. Išlo skôr o prerozprávanie deja, vôbec sme si nevedeli predstaviť, ako to bude vyzerať. Ale veľa sme sa o tom bavili a postupne sa to kryštalizovalo.

 

A ako sa medzi toľkými ženami cíti jediný mužský solitér? Adaptoval si sa na túto situáciu?

Veľmi dobre. Aj v ZUŠ-ke som teraz jediný. Dobre to vyšlo.

 

Menilo sa niečo medzi tým, keď ste inscenáciu vytvorili a terajším uvedením?

Postupne sa to vyvíjalo. (Eva O.:) Keď bola zima, tak sme mali ponožky. Myslím si, že aj tým, že sme staršie, tak to celé inak chápeme.

 

Sú témy, o ktorých Šoltésová písala a vy hráte, pre divadlo trvalo udržateľné?

Určite. Zaujímavé je hrať to pre študentov. Tí to vnímajú ako dospelí ľudia a zároveň sa niečo dozvedia. Každá generácia to úplne inak pojme. Ale hrať pre študentov je super, lebo im divadlom prinášame aj informácie.

A aj téma, hoci je vlastne stará, je stále aktuálna a vždy bude, pretože Elena písala o veciach, ktoré sú ľudské a ktoré rieši každý.

 

Je možné, že budete v budúcnosti ešte spolupracovať?

V takomto zložení sa nám to už asi nepodarí. Sme staršie, odchádzame na iné školy, aj časovo je to problém.

 

Martina, čo nezhasína

FOTO: Michal Lašut

Scénická žatva 2021