Téma, ktorú sa divadelný súbor Jednosmerka z Nitry rozhodol inscenovať, je pálčivým dôkazom doby, v ktorej žijeme. Túžba byť vypočutí, nie kvôli tomu, že sa domáhame zdieľať svoj názor v komentároch na sociálnych sieťach, ale pre bezmocnosť pri riešení svojho problému. Väčšina sa preto utieka k najdrastickejšiemu činu, ktorý je pre trpiaceho vlastne oslobodením – samovražde. Odsudzovaní sa stanú odsúdenými. Nie je ľahké o tejto téme hovoriť. O to ťažšie je pretaviť ju do inscenačnej podoby s tým, že najdôležitejší akcent je kladený na pedagogický vplyv vedenia – rozpravy, analýzy, hľadania možností, objektívnosť v posudzovaní témy a postavy. Režisér Samuel Hornáček pristupoval k téme veľmi citlivo, pričom kolektív spracoval tému spoločne s niekoľkohodinovými a dňovými procesmi hľadania. Pocit mrazivosti z inscenácie nenechal na seba dlho čakať…
V inscenácii sa stretávame s niekoľkými „nevypočutými“: Dorou, Izabelou, Dávidom, Sergejom, Evou a Terezkou. Každý z príbehov je fragmentálnym ponorom do ich duše. Nie priamočiarym, divák je donútený hľadať motívy, ktoré ich naštartovali k odhaleniu. Fragmenty sa miestami strácajú v len načrtnutej dramaturgii, ktorá je viditeľná v príbehoch. Nie sú rozpracované – nečitateľné sú motivácie postavy Ivana, ktorá je spôsobená častou retrospektívou alebo náčrt Dávidovho príbehu. Výnimku tvorí napríklad príbeh Hanky alebo Sofie, ktoré sú dramaturgicky ucelené, pričom tvorcovia pracujú s rovnakými inscenačnými prostriedkami. Práve dramaturgické nejasnosti spôsobili rozvláčnosť v temporytme jednotlivých scén, najmä úvodnej situácie. Obraz, ktorý sa zaoberá socializmom, pôsobí mimo celku inscenácie. Nepomáha mu ani interakcia s divákom v rozvláčnej otázke. V inscenácii sa pracuje s dvomi výraznými symbolmi – jablkom a špagátom. Aj keď jablko môže mať viacero vysvetlení, prvotným, ktoré nám napadá, je práve to biblické, symbol hriechu. Môže byť školskou desiatou, symbolom celistvosti, symbolom plodnosti, lásky, zdravia,… Špagát dostáva čitateľnejší podtext – manipulatívnosti, ovládania, ktoré nie je len vo vzťahu medzi postavami, ale aj medzi postavou a vecou (situácia s cigaretou).
Vo výtvarnej zložke pracuje inscenácia najmä s paravanmi, ktorými sa nielen predeľujú jednotlivé prostredia/scény, ale vytvárajú aj tieňohry na dopovedanie/dokreslenie jednotlivých dramatických situácií. Hudba dopĺňa emotívne časti, avšak niekedy bola príliš hlučná, rovnako ako zvuky z megafónu. To však neuberalo inscenácii na jej hodnote. Nevypočutí sa vypočuli. Aspoň v Martine na Scénickej žatve, a to je veľký krok k tomu, aby sme počúvali.
Katka Hitzingerová, predsedkyňa Ekokritického summitu
FOTO: Jakub Jančo
