Teda prvou tendenciou, ktorú nebolo možné nevšimnúť si: chýbali “veľké mená” a “veľké súbory”. (Týmto tvrdením nechcem samozrejme ublížiť napr. Vicenovi, Babiakovi či Šárikovi). Možno práve ich absencia vyvolala dojem, že v slovenskom ochotníctve sa čosi hýbe, že sa k slovu hlási najmladšia generácia. Ak je to tendencia skutočná, mala by sa potvrdiť v budúcnosti. A mala by sa potvrdiť výraznejšie, pretože SŽ “97 síce mnohé naznačila, ale máločo dopovedala suverénnymi tvorivými činmi. Celkom úprimne som mohol zatlieskať azda iba víťaznej inscenácii (M. Babiak: Záveje, pozn. red.), ďalšie — jedna viac, iná menej — dosť pokrivkávali za úrovňou tých najlepších z ostatných ročníkov. (Hoci je možné aj to, že už zo mňa hovorí nostalgia — neklamný to príznak starnutia.) Neviem, ale toľko ešte viem, že prehliadke jednoznačne prospieva, ak o cenu Za tvorivý čin roka “bojujú” dve, tri či nebodaj štyri viac-menej rovnocenné inscenácie. A ako člen poroty som na SŽ zažil už aj také situácie. 

Peter Kováč (Po Scénickej žatve 1997.)

Celý pohľad Petra Kováča na tendencie v ochotníckom divadle roku 1997 a ďalšie články nájdete v časopise Javisko z roku 1997.

S Otcom a Synom o Závejoch

PRVÉ STRETNUTIE S HROU, POCIT Z ROLY

PETER TURAN (Otec): Veľmi som túžil hrať už čosi iné než dosiaľ, čosi pre diváka – i pre seba. Nebavia ma už kopance do zadku, tie “vďačné” komédie pre unaveného diváka. Hovoril som to aj Michalovi. Hru vybral on. Rola bola pre mňa tým, čo som si chcel zahrať celý život. Pracovali sme už s rôznymi textami, napríklad pri skúšaní inscenácie Zabíjal som štát sme sa úžasne zabávali, mohli sme si vymýšľať. Ale tu som mal veľmi krásny pocit. Hra prechádzala mnou a ja som si uvedomoval, že nesmiem sklamať diváka, nesmiem ho oklamať. Musí to byť ozajstné. Je to inscenácia, ktorá naplnila všetko, čo som po tie roky očakával od divadla — a nie preto, že sme dobre obstáli na žatve. Bola to rola pre mňa ako uliata.

IGOR KASALA (Syn): Spočiatku sa mi to neveľmi videlo, páchlo mi to starinou. Aj sme sa párkrát pohádali. Ale Michal Babiak je typ režiséra, ktorý má dopredu precízne pripravenú koncepciu. Postupne, pri skúškach, sme sa približovali jeho predstavám a celkom nás to vtiahlo. Moja rola Martina je jedna z mála, ktoré nie sú alternované. A prišla práve v období, keď som jej mohol čosi dať i ona mne, rezonovala mi až prisilno  rozvádzal som sa vtedy. A nemohol som si od nej oddýchnuť – nemal ma kto zastúpiť… Teda dnes je silná aj pre mňa.

TEXT A DOBA

PETER TURAN : Aj keď niektorí spočiatku pochybovali, ukázalo sa, že je to text, ktorý vie osloviť diváka. Ten už je unavený experimentmi a chce vidieť niečo pravdivé, ľudské, túži po príbehu. Zdá sa mi, že prichádza návrat ku klasike, aj keď, samozrejme, vždy bude súbežne vznikať aj čosi iné, nové.

IGOR KASALA: Je to hra, na ktorej sa treba popasovať s herectvom, možno niekedy nie celkom vyjde, ale veľa ochotníckemu hercovi, pod dobrým vedením, dá.

S hercami prievidzského Divadla A Petrom Turanom (Otec) a Igorom Kasalom (Syn) sa rozprávala Adela Demeková

Celý rozhovor a ďalšie články o Scénickej žatve 1997 a ďalšie články nájdete v časopise Javisko z roku 1997.

Javisko 1997 – výber pre SŽ

V časopise Javisko 12/97 o Scénickej žatve 1997

• Po Scénickej žatve 1997: Príklon k mysticizmu? (Peter Kováč)
• O žánrovej promiskuite (Rozhovor s Michalom Babiakom pripravila Adela Demeková)
• S Otcom a Synom zo závejov (Rozhovor s Petrom Turanom a Igorom Kasalom pripravila Adela Demeková)
• Spoza žatevných snopov
• Obnovená viera v zmysel umenia (Géza Hizsnyan)