Sto rokov samoty nebolo inscenovanie Márquezovho románu, ako pôvodne, možno trochu schválne zavádzajúco, tvorcovia v bulletine uviedli. Román slúžil vybranými prvkami, dejovými udalosťami či mikrosituáciami len ako voľná inšpirácia pre herecké, postupne fixované improvizácie. Zmysel pre hravosť, veľká dávka recesie, vtipná vulgárnosť aj autorský komentár k románu a vlastné výmysly zmenili Márquezových Sto rokov samoty na Sto rokov samoty členov súboru. Spájanie románu s prvkami popkultúry, magického realizmu a pradávnej mytológie či archetypálnosti s ich ľahko ironizovanými súčasnými ekvivalentmi boli sviežim prekvapením. Iste, dalo by sa namietať a uvažovať o hierarchizácii použitých prvkov, o cite pre mieru, ale neporiadok, ktorý v každej minúte vznikal na javisku, bol zámernou polemikou s divadelnou konvenciou a tú prekonalo priehrštie skutočne nečakaných a originálnych nápadov. Vychádzajúc z vlastných vnútorných zdrojov (pohybové, hudobné, herecké danosti, osobné skúsenosti a inklinácie) a názorov Nitrania priniesli dlho čakané, „drzé, odvážne“ a hlavne slobodné rozčerenie stojatých vôd divadla mladých.

Elena Knopová (Stojaté vody amatérskeho divadla sa predsa len trocha pohli. In Javisko 3/2015)

V časopise Javisko 3/2015 o Scénickej žatve 2015

• Stojaté vody amatérskeho divadla sa predsa len trocha pohli (Elena Knopová)
• Zmena – k lepšiemu? (Jaroslava Čajková)