Divadlo LANO pri ZUŠ v Bratislave
Tvorivý čin roka 1994 za inscenáciu Sedím v izbe
Autor textu: Ján Ondruš, Ján Pitinský
Réžia: Ján Pitinský
Autor fotografií: Filip Lašut
O inscenácii
Divadelný súbor LaNo z Bratislavy prišiel do Martina s inscenáciou poézie J. Ondruša Sedím v izbe. Divadlo poézie oslovilo diváka predovšetkým návratom k slovu, k veršu, vysoko štylizovanej podobe jazyka. Netváriac sa na príbehové divadlo, pracoval súbor s výrazným, jasne zdôvodneným znakovým systémom. Na rozdiel od iných divadiel, ktoré sa mali a mohli oprieť o fabulu, súbor LaNo na nepríbehovom podklade subjektívnej lyriky Jána Ondruša vytvoril symbolický a pritom konkrétny príbeh bez toho, aby ho budoval vonkajškovo. Aký to len rozdiel v pohľade na mož: nosť divadelnej výpovede! V porovnaní s dnešným stavom činohry a „modernity”, v porovnaní s pochmnúrnymi výpoveďami a tragikomickosťou doby, sa poetické slovo básnika stáva osviežením. Takéto poznanie nie je ničím novým v živote drámy.
Poézia Jána Ondruša s názvom Sedím v izbe je javiskovo stvárnená do výraznej metafory o obrovskej sile slova v živote komunity. Je výpoveďou o tak často proklamovanom „obrate k jazyku”. Scénický ekvivalent hlboko ľudskej poézie Jána Ondruša, konkretistu, je výzvou k účasti na tvorbe znakového systému. Hučiaci dav za múrmi izby je príznakom uväznenia človeka v domove bezvýzniamných slov. O tom vypovedá sklené akvárium, metafora obrovského mora významov, uväznených v malej sklenej škatuli, ako slovo voda. Slovo amorfné, vyplňajúce primerané tvary, ale aj slovo ničiace. Režisér J. A. Pitínský vystihuje rozpor zápasu medzi sebou samým vo vlastnom vnútri ako príbeh celého ľudstva a jeho dejín. Preto sa do spoločenských osláv vkradne ničiaci zážitok, ktorý slová iba opisuje, ale nedokáže odhaliť podstatu. Slovo písané, ale aj slovo mytologické, podávané ústami predkov – preto sa na javisku medzi mladými interpretmi (inak kvalita slova bola na mimoriadne vysokej úrovni) objavuje aj stará dáma, rozprávajúca príbeh, podobenstvo o indiánskom chlapcovi a vlkovi. Premeny slova v prúde času – to je obraz i obsah výpovede mladých divadelníkov zo súboru LaNo. Inscenácia poodhalila dvierka do skutočných tajov ľudskej duše, predstavila autora a zároveň so všetkou úctou k nemu postavila na javisko obraz, hovoriaci slovami jeho poézie o ňom io svete.
K. I. Ráš (Obavy a nádeje ochotníckeho divadla)
Celé hodnotenie a ďalšie články o Scénickej žatve 1994 a ďalšie články nájdete v časopise Javisko z roku 1994.
V časopise Javisko 12/94 o Scénickej žatve 1994
- Obavy a nádeje ochotníckej divadla (K. I. Ráš)
- Kulhánkovo divadlo moki (rozhovor s Štefanom Kulhánkom pripravil Vladimír Predmerský)
- „Som melancholický, ale humor mám rád“ (rozhovor s Alojzom Makom pripravila Jaroslava Čajková)