S predsedníčkou poroty Katarínou Mišíkovou Hitzingerovou
Scénická žatva už dávno nie je žiadny vetchý smrečok, ktorý by vykýval hocijaký záchvev vetra. Ako sa ukázalo, nezlomí ju ani smršť, ktorá sa celým svetom prehnala a stále podchvíľou vyčíňa. Na svojom priereze má už 99 letokruhov, no stále ňou prúdi životodarná miazga, ktorú len tak škodcovia neohrozia. Je ako vzácna drevina, ktorá nám poskytuje stabilné útočisko, vytvára podhubie a dáva kyslík, tvorí zázemie pre všetky druhy tvor(c)ov. Hoci tento rok nezakvitla v plnej kráse ako v minulosti, o jej plodoch porozprávala predsedníčka arboristického kongresu Katka Mišíková Hitzingerová.
Scénická žatva v októbri, uprostred tretej vlny pandémie. Neváhala si za týchto okolností prísť do poroty?
Zavolal mi Maťo, či by som mohla prísť a ja som odvetila, či mi môže dať polhodinku, aby som si zmanažovala doma chlapov, či to zvládnu. Napokon som mu volala asi o päť minút, že idem. Mala som byť teraz síce už dva dni v Srbsku na festivale inscenácií dolnozemských autorov DIDA, čo je súťažný festival, ktorého víťaz ide každý druhý rok hosťovať na Palárikovu Rakovú. Lenže počty nakazených nám pribúdajú a ísť cez tri rôznorodé štáty by mohlo znamenať, že by som potom musela zostať dva týždne v karanténe. A ja ešte mám ísť na Hviezdoslavov Kubín do poroty na divadlo poézie, takže som to takto zladila.
Ako si sa adaptovala na zmenu klímy?
Rozumiem, že táto Žatva vznikala veľmi krkolomne. Chvalabohu, že sa urobila, ľudia postretali a niektorí aj zostali, lebo teraz je tendencia prísť na festival, odohrať a ísť domov, prípadne vypočuť si rozbor. Na Zlatej priadke a na Žatve ešte zažívam, že ľudia predsa len zostanú, komunikujú, navzájom sa inšpirujú. Samozrejme, je to iné – workshopy boli v auguste, sme v režime OTP, nemôže tu byť toľko divákov a ľudia stále majú obavy. Ale aj napriek tomu pozorujem, že si ľudia vymieňajú skúsenosti, knihy, spomínajú na historky. Tie vzťahy sú podstatou festivalu. A to, že súbory sa prezentujú v Slovenskom komornom divadle, stoja tam, kde stoja „veľkí“ herci, je pre nich zodpovednosť, čo tiež umocňuje tú atmosféru. Už tam nie len tá ochota, ale aj pridaná hodnota.
Po vlaňajšom rozhodnutí, že festival bude v decembri a čiastočne v Bratislave, to mnohých pobúrilo. Prečo tak ľpieme na tom, kde a kedy sa Žatva koná? Je návštevník Žatvy endemit, ktorý by zahynul, keby ho presídlili z oblasti jeho prirodzeného výskytu?
My Slováci sme veľmi fixovaní na tradície. Takže na jednej strane sme si jednoducho zvykli, že to tak býva, aj názov „žatva“ nám hovorí, že by to malo byť v auguste. Potom je tu časové hľadisko, že decká môžu prísť cez prázdniny. Ale hlavne sa ľudia veľmi radi viažu na spomienky – á, pamätáš, tuto pri tomto toto, tam sme videli to a tu sme sa stretali… Jasné, na jeseň sa nemôže na námestí diať to, čo sa deje v auguste. Všetko prináša svoje limity. Ale napriek tomu môj názor je, že ak sa atmosféra festivalu vie preniesť do Bratislavy, Bystrice, Košíc atď. a nebudeme sa fixovať na miesto, ale na atmosféru, tak môže byť Žatva kdekoľvek, pokojne aj na Mesiaci.
Ty si taká trvalka na pôde neprofesionálneho divadla, cnie sa ti za niečím, čo v minulosti bývalo súčasťou tohto biotopu a medzičasom vymizlo?
Chýba mi práve „žatevník“ v printovej podobe. Viem, že sme ekologickí, ale rada som si ho brala ráno ku kávičke. Na Zlatej priadke ma fascinuje, keď vojdeš a všetky tie deti čítajú, ukazujú si to, je to vec, ktorú si môžeš zobrať. Jasné, všetci máme mobily, tablety, laptopy, ale moja generácia je ešte taká pološkrečkovská, ktorá si veci odkladá.
Samozrejme, chýbajú workshopy, ktoré prebehli osobitne. Nie je stan, chýba mi prítomnosť súborov. Keď sa prejdem divadlom, tak nejaké stálice tam stále sú, ale chýba mi to vo väčšom počte. Chápem, sú obmedzenia, ale pamätám si na Revúcu ešte za mojich stredoškolských čias, ako to žilo, že sme odchádzali autobusom do Lučenca o tretej ráno, to bola paráda. Keď som tam bola naposledy, nikoho som nestretla. A keď som sa pýtala, kde sú všetci – odohrali a išli domov. Chápem, mnohí pracujú, potrebujú sa vrátiť domov, ale práve ľudia robia festival.
Položím obligátnu, deväťdesiatdeväťkrát zrecyklovanú otázku – čo sa dá povedať o tohtoročnom programe? Je ochotnícke divadlo vo fáze vegetácie alebo dormancie?
Jeden menovateľ, s ktorým že stretávam aj na iných prehliadkach a to slovo zaznieva na každom rozbore, je dramaturgia, chýbajúca odborná pomoc pri výstavbe inscenácie. Pritom práve v online svete sa istým spôsobom ľahšie dá konfrontovať, konzultovať. V mnohých inscenáciách badať absenciu dramaturgie alebo len jej fragmenty.
Tematicky vnímam – ale to je veľmi všeobecné – častý rámec jedinec verzus spoločnosť, ale čo sa napríklad teraz viackrát objavilo, je postavenie ženy v spoločnosti. Z toho som bola veľmi prekvapená. A tiež inakosť, to je ďalšia téma, s ktorou sa stretávame.
Žatva je rôznorodá, máš tu menšie deti, tínedžerov, dospelých, absurdnú drámu, slovenskú klasiku, svetovú klasiku, je to z každého rožka troška. Nedá sa vybrať inscenácia, ktorá by bola na prvý šup tvorivý čin roka, ani nechcem povedať, že inscenácie v programe sú rovnocenné, to nie. Úroda je slabšia. Neviem, či sú za tým covidové dôvody, alebo interné záležitosti súborov.
Rozmohli sa na Žatve niektoré druhy (umenia) viac ako iné? Sú inscenácie štepené nejakou dominantnou poetikou?
V súboroch mladých sa zrkadlí, čím žijú – ekologické témy, to, že sa cítia nevypočutí alebo že si hľadajú svoje miesto v živote, v komunite, v spoločnosti. Súbory reflektujú aj súčasné spoločensko-politické dianie. Trebárs pri Lakomcovi zaznelo – to ti bolo o tom Matovičovi, ani ten nič nedá, na tom som sa smiala. Alebo potom sú to Matky, Ženský zákon – vzťahové veci. Ale máme tu aj úplnú novinku, japonského autora, čo je veľmi inovatívne. Aj formálne sa niekto posunul, niekto sa stále hľadá. Mládežnícke súbory sa stále snažia experimentovať. Ale nie je to nič prevratné. Ale napríklad je fajn, že keď sa vypisuje ten prihlasovací formulár, že už rozumejú aj pojmológii, čo je dramatizácia, čo je dramaturgia, že opíšu hudbu a neberú to len ako štatistický údaj, ale ako súčasť komplexného obrazu.
Akú Scénickú žatvu by sme si mali vyšľachtiť budúci rok, na storočnicu?
Takú s ľuďmi, ktorí to chcú robiť. Ktorí stále chcú byť tými bláznami a tráviť noci a dni odovzdávaním, posúvaním sa, to je pre mňa základ. Keď toto nefunguje, nič nebude fungovať. Určite by som bola rada za nejaké ocenenie ochotníka. Je to veľmi silná motivácia, je to pre nich niečo pamätné a určite si to zaslúžia. Úplne fantastické by bolo, aby sa na festivale stretli zástupcovia slovenských divadiel v zahraničí a na druhej strane, aby sa podarilo podujatie dostať viac do medzinárodného povedomia. Aby prišiel niekto zvonku, kto môže povedať, vy ste sa mi páčili, vy poďte k nám, aby sa to vzájomne rozširovalo.
Za čo by si pochválila tohtoročný organizačný tím?
Maťa za to, že to nevzdal a ustál tú zodpovednosť. A spolu s ním ďalší ľudia.
Martina, ktorá spomína
FOTO: Michal Lašut
