Proti prúdu
Elenky z Mudroňky, Martin
Inscenácia je hodnovernou ukážkou toho, ako môže mládežnícky súbor zmysluplne, autenticky a priezračne pracovať so zložitými témami dospelosti, rodičovstva, vzťahu matky k deťom, výchove a medzigeneračného porozumenia.
Dramatizácie memoárových textov Eleny Maróthy-Šoltésovej sa ujala dramaturgička Zuzana Palenčíková. Spojením úryvkov životopisných zápiskov zo života slovenskej dejateľky vznikla dramatická predloha, ktorá svojim dokumentárnym pôdorysom ponúka výnimočný, pritom nevšedný obraz zo života ženy, predstaviteľky slovenskej inteligencie 19. storočia. Napriek tomu dramatizácia ponúka intenzívne presahy do dnešnej doby a príjemne prekvapí svojou komunikatívnosťou najmä smerom k dnešnej mladej generácii. Otázky, ktoré si kládla Elena Maróthy-Šoltésová vyznievajú z úst postáv nadmieru aktuálne a otvárajú čistou a prirodzenou formou témy, ktoré sú spojené so základmi ľudského bytia, udržiavania životodarnej sily, odovzdávania života, zodpovednosti za to, čo tu po nás zostáva. Je namieste zamyslieť sa, či sa v dramatickej kompozícii nedalo nájsť viac priestoru pre zrkadlenie Šoltésovej zážitkov z mladosti a jej skúseností ako matky. Z tohto hľadiska zostala dramatická predloha rozdelená na dve časti, ktoré narážajú pri inscenovaní na istú nekompaktnosť celku. Potenciál hereckého súboru a vnútorný náboj, herecké nasadenie a čistota javiskovej akcie vo funkčnej hre so scénografiou a rekvizitami aj túto nenápadnú dramaturgickú nerovnováhu prekrývajú silou generačnej výpovede a vnútornou dôverou v hlboké poznanie jednej výnimočnej ženy, Elenky.
Réžia Pavly Musilovej je postavená najmä na práci s hereckým potenciálom členov súboru. A to je veľmi dobre. Najmä pri práci s témami ľudskosti, životných skúseností a zmyslu života, je takýto prístup nielen správnou cestou, no skrýva v sebe aj tajomstvo odovzdávania znalostí formou prebúdzania a zušľachťovania kreativity. Je potrebné vyzdvihnúť jeden fenomén. Inscenácia plynie tak, ako by sa v nej nič podstatné nedialo… pritom sa deje všetko. Réžia akoby nebola, ale herecká akcia sa v ostrých a presných kontúrach prelieva z jednej situácie do druhej. Dôležitou súčasťou inscenácie, napriek jej ťažkej, až tragickej rovine, je humor. Aj v tomto prípade je dôležité vyzdvihnúť prácu s hercami, ktorí dokážu udržať jeho správnu mieru a hra tak neupadne.
Režisérka pracuje so strohými, no funkčnými scénografickými artefaktmi. Detská posteľ ako pieskovisko aj symbol domova a ochranná bariéra z kníh, vytvárajú ihrisko, na ktorom sa rodia, rozvíjajú a napokon aj v jednom univerzálnom kolobehu umierajú ľudské osudy. Napriek tomu všetkému nič nepôsobí márne. Je dôležité neutápať sa pri práci s tragickými témami v márnosti. Inscenácia v sebe nesie akúsi ťažko uchopiteľnú, no citeľnú nádej, radosť zo života, aj napriek nesmiernej krutosti, ktorú človek na tomto svete môže zažiť.
Z hľadiska hereckej zložky je potrebné upriamiť pozornosť na kolektívnu tvorivú silu. Vyrovnanosť hereckých výkonov a hravosť každej z členiek a člena súboru podporuje konceptuálnu rovinu hlavnej myšlienky. Veľmi osviežujúco pôsobí účasť profesionálnej herečky Lucie Jaškovej, ktorá v niektorých momentoch zastrešuje plynutie deja, no zároveň dokáže homogénne herecky splynúť s mladým kolektívom. Kontrast postavený na „bezkontrastnosti“ napokon len osvetľuje najvnútornejšiu líniu diela o živom, nesmrteľnom dieťati v každom z nás a o tom, že by sme v sebe mali uchovávať a pestovať schopnosť trpezlivo načúvať jeho čistému hlasu.
Ľubomír Bukový, porotca
FOTO: Michal Lašut
