SPOZA EKOPONY: Nikomu to nepoviem

Scénická žatva, 21. 10. 2021

Nevypočutí

DDS Jednosmerka pri ZUŠ J. Rosinského, Nitra

S členmi súboru, režisérom Samuelom Hornáčekom a dramaturgičkou Maricou Šiškovou

V nitrianskom divadle mladých sa rozšíril taký nešvár. Samotní žiaci si zakladajú vlastné divadelné kompanie, skúmajú, tvoria, skúšajú a nastavujú nové latky. A nemienia s tým prestať.

 

Prezradíte viac o procese vzniku inscenácie? Prebehol výber témy v súlade s princípmi udržateľnosti?

Martin: Režisér nám zadal niekoľko tém, o ktorých sme písali svoje dojmy. Chcel poznať náš názor na náboženstvo, strach, dal nám konkrétne zadanie napísať báseň o komunizme. Proces trval niekoľko rokov.

 

Kde beriete skúsenosti s takými vážnymi témami?

Martin: Samo sám nečakal, aká drsná sa stane naša inscenácia.

Samuel: Na Maricin podnet som skúsil réžiu. Mal som vtedy pätnásť. Zorganizoval som kasting, na ktorý prišlo sedem adeptov. Prijal som všetkých.

 

Najväčšia výzva v tvorbe?

Samuel: Účinkujúca, ktorá stvárňuje postavu z neúplnej rodiny, pozná situáciu osobne z domu. Bolo pre mňa veľmi dôležité pristúpiť k tvorbe s citom, nepostaviť ju do polohy, v ktorej by sa cítila nekomfortne. Téme sa však otvorila a myslím, že vďaka divadlu sa s problémom lepšie vyrovnala aj doma. Možno si to nikto nevšimol, no všetci účinkujúci majú v inscenácii vymyslené mená, okrem nej.

 

Máte svoju (ne-)obľúbenú scénu v rámci inscenácie?

Viki: Určite mykanie a trasenie sa na zemi. Od režiséra podobné dostávame za trest. Vzácnym momentom je práve úvod, keď ešte pred príchodom divákov ležíme v tme a uvedomujeme si, o čom sú naše postavy. Režisér nám povie, by sme si hranie užili. A aj keď niečo pokazíme, nevadí, má nás naďalej rád. Nazýva to teplé slová na začiatok.

 

Akú rolu v tejto inscenácii si zohrala ty, Marica?

Marica: Na základe predchádzajúcej práce Sama s kolektívom som od inscenácie dala ruky preč a reálne ju videla až na premiére. Bol to šok. Hovoril mi, aby som sa na nich nedívala ako na deti, ale ako na divadlo, či to funguje. Nech neriešim to, koľko majú rokov. Nešlo mi to jednoducho prepnúť. Poznám ich už roky a zrazu som ich vnímala na javisku v situáciách, ktoré sa ma silne dotýkali. V tom zmysle, že sú za hranicou toho, čo detské divadlo obyčajne interpretuje. Napokon som si sama položila otázku, či verím tomu, čo hrajú. Odpoveď ma upokojila.

 

Komu bola inscenácia adresovaná?

Šimon: Rodičom. Niekedy vedia byť deti dospelejšie, než dospelí. Niektoré témy znejú z ich úst bolestivejšie, než z úst starších. Deti vnímajú viac, než si myslia ich rodičia.

 

pani Švoňavá

FOTO: Jakub Jančo

Scénická žatva 2021