Matka

DS ŠAPO Ploštín

Inscenovanie slovenskej klasickej dramatickej literatúry je vždy a všade nielen výzvou, ale aj záväzkom tvorcov. Tradičné inscenačné postupy sa porovnávajú s pokusmi o všelijaké aktualizačné  vplyvy rôznej intenzity a divadelnej presvedčivosti. (pozn.: to isté platí, samozrejme, aj o inscenovaní svetovej klasickej drámy) Nezdravá bázeň k predlohe môže byť, pre súčasného diváka, rovnako kontraproduktívna ako aj bezbrehá zosúčasnenosť. Jednoaktovka Matka (1906) od Jozefa G. Tajovského je súčasťou jeho celoživotnej snahy umelecky zaznamenávať posuny spoločenských vzťahov slovenského vidieka. Je viac než zrejmé, že diela českej a svetovej  realistickej drámy ( Stroupežnický, Preiss, Mrštíkovci, Ibsen a pod.) ho mohli podstatne ovplyvniť. Svedomie, etika v konflikte s majetkom a osudové rozhodnutia hlavných postáv sú charakteristickými prvkami tejto poetiky.

Hra opisuje osud ovdovelej Zuzy Holúbkovej, matky Aničky, ktorá sa po mnohých vnútorných psychických peripetiách rozhodne zrieknuť svojej osudovej lásky z mladosti, Ďura Boháča. Ten ju neustále nástojčivo presviedča o perspektíve šťastného spoločného života. To sa však nepáči Aničkinmu nápadníkovi Jankovi Koreňovi, pretože Boháčovi predkovia sa previnili na jeho otcovi nepoctivou majetkovou ujmou, čo vylučuje spolužitie v jednej rodine.

Tajovského Matka v podaní divadelného súboru ŠAPO Ploštín, uvedená ako titul k 100. výročiu zmienky o divadelnom predstavení v obci sa ponúkla ako precízne pripravovaný projekt. Viac či menej premyslená dramaturgická úprava, kultivovaná scéna aj kostýmy (aj ich technologické spracovanie) či režijná práca o tom svedčia viac ako dostatočne. Nemenej dôležitým tmeliacim spojivom inscenácie boli poctivé herecké výkony.

Dramaturgická úprava, okrem rutinných a užitočných škrtov, necháva štruktúru výstupov s obsahovo opakovanými dialógmi v pôvodnej podobe. Réžia však nedokázala vystavať ponúkajúcu sa možnosť ich výraznejšie gradovať, jednotlivé dialógy prirodzene psychologizovať, od akoby nízkej emočnej zainteresovanosti postáv až k osudovej neurotizujúcej bezvýchodnosti: nadšenie, očarenie, optimizmus vs. nepokoj, nervozita, zúfalstvo, rezignácia… a to nielen vo verbálnej polohe hereckých prostriedkov, ale aj javiskovom pohybe ako znaku, či už v zostupnom alebo zostupnom podobenstve. Zdvojenie postáv hlavných predstaviteľov, podľa mňa, nepresne nazývaných alter ego, orámcovalo a možno skôr predstieralo rámcovanie javiskového tvaru. Jedine ak by sme prijali étos rezignovanej polohy týchto postáv. Inscenátori v snahe úzkostlivo estetizovať a harmonizovať celkový výsledok pomocou konceptuálnej scénickej hudby, stavby v štýle divadelnej moderny a kostýmov, akosi zabudli na ich vzájomnú interakciu. Tu sa vyskytlo taktiež niekoľko trhlín.

Mimoriadne dobre disponovaný herecký súbor z Ploštína sa svojich dramatických postáv chopil s potrebnou razanciou a presvedčivosťou bez rozdielu. Práca s hercom bola aj najsilnejším režisérkiným vkladom do všeobsahujúcej inscenačnej štruktúry. Prajem súboru mnoho zdaru a chuti do ušľachtilej divadelnej činnosti.

Jaroslav Valek, porotca

FOTO: Michal Lašut