Legenda (Jánošíkowa?)

Potulné dividlo J+T, Medzibrod

Spoza ekopony s Jurajom Haviarom a Tomášom Pohorelcom (herci a režiséri).

Téma Jánošíka sa v divadelných dejinách zrecyklovala viac ako rolky od toaletného papiera na benzínovej pumpe. Potulné dividlo J+T však do transformácie pôvodného stavebného príbehu pridalo kvalitnú zmes komiky a jedno „W“ navyše.

Ako vznikol nápad založiť Potulné dividlo J+T?

Juraj Haviar: Záhadne. My sme sa totiž stretli… Podotýkam, v jednej obci, z ktorej obaja pochádzame.

Tomáš Pohorelec: Predtým sme sa však vôbec nepoznali. Keď sme pripravovali oslavu 100. výročia divadla v Medzibrode, Juraja tam pozvali účinkovať. Odvtedy sme začali spolupracovať – najskôr v rámci Medzibrodského kočovného divadla.

JH: Tam však panuje dlhoročný úzus, že každá nová inscenácia vydrží na repertoári nanajvýš rok a potom ju nahradí ďalšia. S Tomášom sme však chceli vytvárať repertoárové divadlo, pretože je predsa škoda vynaložiť toľké úsilie na výpravu, text a celý proces tvorby, a potom to zahodiť do koša.

TP: Mal som hotovú inscenáciu Jánošík na motívy hry Jozefa Mokoša s veľkým súborom, ktorý sa ju rozhodol ďalej nehrať. Tak sme materiál prepísali, upravili a teraz ho hrávame vo dvojici.

Ako praví divadelní upcykláci (nepotrebný produkt ste využili na nový materiál s pridanou kvalitou, pozn. red.). Čo na to autor predlohy?

TP: S pánom Mokošom máme veľmi dobrý vzťah. Už istý čas s jeho bývalým študentom Jurajom Smutným zhudobňujem jeho poéziu, vďaka čomu v ňom (asi) vzbudzujeme dôveru. Samozrejme, všetko sme s ním vopred konzultovali.

V predstavení Legenda (Jánošíkowa?) som viackrát nedokázal odhadnúť, ktorý komický výstup bol zámerný a ktorý sa zrodil tu a teraz. Je vám improvizácia blízka?

JH: Áno, zásadne. Vďaka tomu mnohé situácie v predstaveniach síce na prvý pohľad pôsobia ako momentálne spontánnosti, avšak ide o dosť vydreté a vyšperkované časti, pokusy-omyly.

TP: Juraj má totiž dar robiť spoluhercovi naprieky. Zistil som, že ma to baví, tak mu to s láskou vraciam.

Potulné dividlo J+T nesie už vo svojom názve kľúčový aspekt svojej identity – kočovanie. To ale vytvára drastickú uhlíkovú stopu…

TP: Nemôžem si pomôcť, milujem tradičné komediantstvo idúce z dediny do dediny. Naša sezóna vďaka tomu trvá od mája do októbra, kedy nám začne byť počas predstavení na námestí či na ulici zima. Potom čakáme ako juhoslovanskí zmrzlinári na ďalšiu sezónu a oteplenie. Medzitým natáčame podcasty a robíme sprievodné programy.

Čo tá uhlíková stopa?

TP: Máme zásadu, že každá inscenácia sa musí zbaliť do jedného auta.

Diesel?

(Ticho.)

Nuž, tak zmeňme tému. Doteraz ste si kládli za cieľ uvádzať pôvodnú slovenskú dramatiku. Tento rok ste však mali premiéru autorskej inscenácie Don Kychot na motívy španielskeho románu od Miguela de Cervantes. Snáď neopúšťate rodnú hruď.

JH: Neboj sa, toho Dona Kychota je v inscenácii ako šafránu. Na predlohe nás zaujala téma a nie geografia.

TP: Pre mňa je Don Kychot poetickou záležitosťou. Pôvodne nerýmovaný text sme totiž prepísali do veršov a doplnili ich o autorský vklad. Vďaka tomu naša verzia výrazne reflektuje najmä témy ako je súčasný narcizmus v spoločnosti. Každý vidí len seba, čo sa podľa mňa pandémiou ešte prehĺbilo. Máme k sebe ďalej ako predtým.

Čo s tým zmôžeme?

JH: Príďte na náš divadelný festival v Medzibrode 26. až 27. novembra.

Predpokladám, že na dieselových autách…

(Ticho.)

Jakub z čeľade molovitých

FOTO: Jakub Jančo