SPOZA EKOPONY: Upcyklovaný Tajovský

Scénická žatva, 22. 10. 2021

Matka

DS ŠAPO, Ploštín

S režisérkou Máriou Grajciarovou

 

Už na prvý pohľad majú divadelníci z Ploštína princípy udržateľnosti v malíčku – na scéne vidíme samé trváce prírodné materiály, žiadne plasty a univerzálna Ikea. Navyše, hoci siahli po jednej z najopotrebovanejších predlôh v ochotníckom divadle vôbec, Tajovského Matke, svojpomocne si ju vynovili. Okrem toho je to súbor, ktorého trvalá udržateľnosť na scéne neprofesionálneho divadla je nespochybniteľná – veď divadlo v Ploštíne sa hrá už sto rokov!

Režisérky Márie Grajciarovej som sa hneď na úvod opýtala, či necítila tlak pri voľbe takého populárneho titulu, ktorý má bohatú inscenačnú tradíciu. Veď parafrázujúc výrok klasika (Matheja) – ak nezahráš Matku, nie si poriadny súbor. Pani režisérka však priznala, že ju viedli najmä pragmatické dôvody: „Zámer bolo uviesť to na oslave storočnice divadla v Ploštíne, preto tá krátkosť, preto je to jednoaktovka na štyridsať minút.“ Zároveň bolo faktorom najmä využitie lokálnych ľudských zdrojov: „V ochotníckom súbore si hľadáte predlohu podľa toho, koľko máte ľudí a aké máte typy. Musím pracovať s materiálom, ktorý mám.“ To kvitujeme, veď z hľadiska uhlíkovej stopy je to ten najrozumnejší prístup.

Pri otázke, prečo spomedzi všetkých možných matiek – Čapkovej, Gorkého či Pitínského – zvolila práve tú Jozefovu Gregorovu, odhalila sa aj jej osobná motivácia: „Pracujem v zariadení núdzového bývania s matkami, ktoré sú samy, s deťmi, na ulici. A tá matka robí koľkokrát také rozhodnutia, ktoré sú proti nej, proti jej presvedčeniu. Zdalo sa mi, že táto téma korešponduje aj so súčasným životom, s dobou, ktorú žijeme, s tlakom spoločnosti, ktorý vzniká. Takže to tiež ovplyvnilo výber.“

Keďže však podľa vlastných slov nechcela použiť celkom pôvodný text, pretože je jazykovo už ozaj obstarožný, rozhodla sa ho upcyklovať v spolupráci s hercom a režisérom Michalom Tomasym: „Ochotníckemu režisérovi sa málokedy podarí, aby mu niekto pomohol s dramaturgiou. Väčšinou v ochotníckom súbore je režisér aj dramaturg, scenárista, scénograf, kostymér. Ja som naučená robiť spôsobom ,sama si´, takže mi veľmi dobre padlo, že to Michal upravil.“ Hoci jeden tvorca vyprodukuje menej odpadu ako dvaja, je pochopiteľné, že režisérka nie je superman a energia vznikajúca pri medziľudskej spolupráci vyváži všetky iné ekologické dosahy.

Podobný princíp staronového sa využil aj pri kostýmoch. Žiadna fast fashion, ale poctivé remeslo: „My máme kroje, ktoré používame vo folklórnych predstaveniach, ale nechcela som náš ploštínsky kroj, chcela som len taký štylizovaný náznak.“ V snahe podporiť lokálnu ekonomiku si tak dala kostýmy ušiť na zákazku, čo však nedopadlo úplne podľa predstáv: „Chcela som dať zarobiť našej umelkyni, čo tvorí kroje a nepohodli sme sa. Ale dotiahli sme to do zdarného konca.“ Oceniť treba aj úsporné osvetlenie, ktoré v sebe však nieslo aj metaforu: „Hneď som mala predstavu, že chcem použiť sviečky, symbol krehkosti života – zafúka vietor a ste fuč.“

Čerešničkou na torte ekologicky uvedomelej inscenácie je scéna, ktorá vznikla na objednávku od lokálneho výrobcu: „Zhodou okolností mám veľmi šikovného suseda, ktorý má stolársku firmu, odfotila som mu svoj nákres scény, že či by sa na to dal. A on sa dal.“ Rekvizity však mali z domácich fundusov – „…niečo je z minulých predstavení, truhlica je naša, jedna bola v Kultúrnom dome, preto sú aj každá iná, ale s hercami sme si vysvetlili, prečo je to tak.“ Holt, ochotníci opäť dokázali, že bezodpadovosť a cirkulárna ekonomika je im vlastná.

Po úspechu na festivale Aurela Stodolu vlani postúpili a mali vlani hrať na postupovej prehliadke v Žabokrekoch, no podujatie sa tri dni vopred zrušilo. A tak tento rok inscenáciu zrecyklovali a dostali sa s ňou až na Žatvu. Už však majú aj nové plány – nedostatok financií na zaplatenie licencie zas využijú v prospech upcyklingu: „Zrejme to urobíme na motívy.“

 

Martina z Martina

FOTO: Michal Lašut

Scénická žatva 2021