Expozícia
Úvodník
101 ročníkov a toto je môj prvý. Doteraz som sa Scénickej Žatve vyhýbala, a to z jednoduchého dôvodu – proste nechodím na festivaly, ktoré nie sú overené časom. Myslím, že ak festival vydrží 100 rokov a stále je svieži, mladý a obľúbený, ide o dobre zorganizovanú akciu so zaujímavým konceptom. A na Slovensku je to skutočne unikát – ale naozaj neviem, neexistuje zase veľa festivalov, ktoré majú po svojom 100. ročníku, takže som na nich nebola a nemám to s čím porovnávať. Divadelnú Nitru čaká ešte 68 ročníkov, Novú Drámu 80, Dotyky a spojenia až 82, kým bude skutočne možné povedať: toto je dobrý par ekselans geniálny festival.
Žiadny zo slovenských divadelných festivalov nie je taký divácky overený, nemá za sebou jedno celé storočie okrem Scénickej Žatvy. A tým pádom by sme nemali plytvať energiou na účasť na nich. Osobne by som zaviedla takéto uvažovanie celkovo do divadelného priestoru – neísť na inscenáciu, kým nemá 100. reprízu. To by sme nič potom nevideli, divadlá by boli prázdne, prestali by časom existovať a peniaze by šli konečne na niečo zmysluplné: petangový zväz mládeže z Dunajskej Stredy, festival súčasných mravčích fariem, hudobný festival tých najlepších hudobných skupín zo Starej Ľubovne a parížsky šalát pre redakciu festníka Scénickej Žatvy. A už teraz viem, ktoré divadlá by zanikli ako prvé a ktoré inscenácie by mali zároveň premiéru a derniéru. Nejde o to, že čo je populárne, musí zostať v repertoári navždy, aby sme z toho vedeli vydojiť čo najviac. Ide čisto o efektivitu. Veď predsa aj Scénická Žatva ukazuje, koľko mladých divadelných súborov nám v tom našom krásnom slovenskom kontexte vzniká. A kto má na to v tom našom krásnom slovenskom kontexte dnes čas? Najprv to overte vy svojimi návštevami, možno sa potom na veľkolepých oslavách stovky uvidíme na raute.
Drvivú väčšinu festivalov mám momentálne v nedohľadne. Preto môžem len obdivovať bezprostrednosť a nádheru Scénickej Žatvy. Ako ľahko sa tu človek spriatelí, ako ľahko si vymení kontakty, ako ľahko tu nad vínkom kritizuje (ale aj chváli, pozn. red.) videné výkony. Možno je to vlastnosť aj iných divadelných festivalov, ale ja som na žiadnom nebola, lebo – už sme si to vysvetlili. Pravdepodobne tu vzniknú pevné priateľstvá a keďže sa už okrem Žatvy na žiadnej inej akcii nasledujúce desiatky rokov nestretneme, zostáva nám iba pozývať sa na narodeninové oslavy, k štedrovečernému stolu (konzervatívne matky sa určite divadelníkom pri kaprovi potešia) alebo na silvestrovské oslavy (ale pozor, nie je Silvester ako Silvester, všakže). A ja sa úprimne teším a som zvedavá, čo dostanem od Mikiho Forgásca pod stromček.
Tak Žatvujme ešte ďalších 100 rokov! A vidíme sa na Pohode 2096!
DilEmma
