Milo Juráni je absolventom ochrany prírody a krajiny na Prírodovedeckej fakulte UK a teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Spolupracoval na príprave viacerých festivalových novín slovenských aj českých divadelných prehliadok. Na prelome rokov 2017 a 2018 absolvoval stáž na katedre Divadelnej vedy na Ruhr-Universität v nemeckom Bochume, kde sa venoval téme prepojenia divadla a ekológie. Na sto prvej Scénickej Žatve mal v prvý deň prednášku s názvom Princípy udržateľnosti a cirkulárnej ekonomiky v divadle.
Venuješ sa najmä ekológii v profesionálnych divadlách. Aj na prednáške si hovoril, že nie veľa vecí sa týka tých neprofesionálnych. Čo sú tie zásadné rozdiely, ktoré vnímaš?
Tých rozdielov je tak veľa, že je ťažké ich zhrnúť, ale ten zásadný a základný rozdiel je, že keď si zoberieme zriaďované divadlá, tak takmer všetky majú vlastnú budovu. Keď poviem vlastnú, nepatrí im, ale pôsobia v nej a majú na ňu vplyv. A tá budova má najväčší dosah na zmenu klímy alebo uhlíkovú stopu. Tým pádom je najlepšie, keď sa niečo robí priamo s budovou a toto ochotníci riešiť nemusia. A druhá vec je, že podľa toho, ako poznám ochotnícke divadlo na Slovensku, tak nemám pocit, že by sa tam plytvalo. Mám pocit, že všetci ochotníci tak trošku robia z toho, čo majú, veď koniec-koncov, robia to ako záľubu. Toto považujem za najväčší rozdiel.
V podstate by sa dalo neprofesionálne divadlo prirovnať k nezávislému divadlu.
Určite. Čo sa týka priestoru a čo sa týka možností a zaťaženia, má bližšie k nezávislému divadlu. Napriek tomu si myslím, že mnohé veci zo sprievodcu (príručka, o ktorej mal M. Juráni prednášku, pozn. red.), ktorého sme vytvorili, sa dajú využívať aj v praxi ochotníkov, pretože nie všetky rady sa týkajú iba budov a toho, ako si spraviť fundus a podobne. Myslím si, že je tam dosť veľa iných praktických tipov, ktoré sa týkajú aj nezávislých divadiel aj ochotníkov.
Neprofesionálne divadlá väčšinou pôsobia v kultúrnych domoch. Čo by vedeli robiť, resp. ako by vedeli súbory pritlačiť na samosprávy alebo mestá, aby mohli byť ekologickejšie?
Podľa mňa najlepšie cez samotnú dramaturgiu a aktivitu divadiel. To znamená napríklad poukazovať na témy, ktoré súvisia s ekológiou, životým prostredím priamo v meste, oblasti, lokalite, kde sa pohybujú a kreatívnym spôsobom ich spracovávať. Poznáme možnosti dokumentárneho divadla, už aj na Slovensku existujú konkrétne texty na tieto témy, ktoré sa dajú spracovať. A zároveň na javisku treba vždy premýšľať o tom, ako to robím, pretože nie je nič horšie, ako keď niekto vodu káže a potom pije víno, aby ich niekto nemohol potom napadnúť, že „však vy ste takí a takí“. Ideálne je, keď to ide ruka v ruke aj s formou. Veď aj v kulturáku sa to dá robiť ekologickejšie, keď zvážim, či musím svietiť, čo všetko musím mať zapnuté, na čo mám dosah atď.
Keď sa v divadle, najmä v tom neprofesionálnom, poukazuje na ekologické témy, tak sa na ne poukazuje práve prostredníctvom tých dominantných prvkov. Čiže keď je to eko, tak je tam veľa plastových fliaš, iných plastových produktov a podobne. Je toto cesta? Resp. je nejaká adekvátna náhrada týmto scénickým prvkom?
Ja som fanúšikom sofistikovanosti, to znamená, že čím menej, tým lepšie. Doba plastových fliaš na scéne, ktoré ukazovali, ako ľudstvo produkuje hrozne veľa odpadu, sa skončila. Toto už v dejinách eko-dramaturgie máme za sebou. Dá sa ísť ďalej. Dá sa ísť k sofistikovanejším témam, k filozofickým presahom toho, akým spôsobom človek môže ísť do nového vzťahu s prírodným prostredím a uvažovať kreatívne aj o nových spojeniach človeka s mimoľudským svetom. A to je v niečom omnoho zaujímavejšie, ako zas a znova si iba opakovať naratív, že „No a takto toto ľudstvo celé robí!“. Teraz sme videli inscenáciu o vačici, ktorá pre mňa mala hlboké ekologické posolstvo, hoci vôbec nebolo “na prvú” a bolo aj pomerne minimalistické.
Existuje v ekologickom divadle nejaká skratka, podľa ktorej by sa divadelníctvo mohlo riadiť? Napríklad v marketingu máme S.W.A.T. analytiku, potom existuje 5P. Je nejaká takáto nápomocná skratka alebo akronym?
Okrem sprievodcu, ktorého sme vytvorili v Divadelnom ústave s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky je Green Theatre Book, čo je anglický manuál, ktorý ale nie je úplne prenosný jedna k jednej na Slovensko. Obsahuje však veľa kvalitných tipov skôr pre profesionálne divadlá. No a potom je tu Michaela Rýgrová, česká odborníčka, ktorá robí workshopy na tieto témy a mohol by som pokračovať. Ale pre mňa je základom pozrieť si pravidlo 9R, ktoré to všetko v skratke vysvetľujú, čo je cirkulárna ekonomika a na základe toho sa už dá potom uvažovať, ako ju môžem aplikovať do svojho života.
A čo je tých 9R?
Niečo ako desať Božích prikázaní. Prvé je „refuse“ – odmietni a posledné je „recover“ – zhodnoť. A medzitým je ďalších sedem, ktoré obsahujú aj recykluj, redukuj, opravuj, renovuj atď. Podstatou všetkých 9R je to, aby si ideálne nevyprodukoval žiadny odpad, čo je vlastne mantrou cirkulárnej ekonomiky ako takej. Druhou možnosťou je zvrhnúť bláznivý kapitalistický systém a nastoliť nejaký nový, ale tam až moja imaginácia zatiaľ nesiaha.
Celých 9R znie takto, pozn. red.:
- Odmietni (Refuse)
- Prehodnoť (Rethink)
- Redukuj (Reduce)
- Opätovne použi (Reuse)
- Oprav (Repair)
- Renovuj (Refurbish)
- Repasuj (Remanufacture)
- Upcykluj (Repurpose)
- Recykluj (Recycle)
- Zhodnoť (Recover)
Čo ťa viedlo k štúdiu ekologických ciest ako viesť divadlá, resp. toho, ako by sa divadlá mali sa zachovávať voči životnému prostrediu?
Vyštudoval som environmentalistiku a následne divadelnú vedu. Začal som hľadať prepojenia, akým spôsobom sa dá uvažovať, či divadlá môžu vôbec robiť niečo ekologické. A do toho prišla klimatická zmena, ktorá tu už samozrejme bola, ale prišiel aj mediálny „boom“, ktorý zo mňa zrazu zo dňa na deň spravil “dôležitého človeka”. Vtedy to začalo byť silnou súčasťou môjho života, lebo som si uvedomil, že pre budúce generácie je veľmi kľúčové to, čo robíme dnes.
Myslíš si, že sprievodca, ktorého ste vytvorili, je 100% aplikovateľný?
Nie je stopercentne aplikovateľný, pretože každé divadlo je veľmi špecifické a niektoré jeho princípy je možné si osvojiť, ale realizácia je v každom divadle úplne iná. To sme tiež pochopili počas výskumu. Ideálne je mať environmentálneho ambasádora v divadle, ktorý dokáže tieto princípy efektívne preklápať do fungovania v divadelnom organizme. Na Slovensku je to zatiaľ neexistujúca funckia, no v Národnom divadle v Čechách to čiastočne robí Michaela Rýgrová a robia to aj v Opere v Sydney.
Je sprievodca voľne dostupný?
