V porote sa okrem dobre známych mien tento rok stretli aj Molnárove stále kratšie a kratšie kraťase a Tomáš Žižka. Scénograf, hudobník, režisér a pedagóg sa v súčasnosti venuje doktorandom na Katedre alternatívniho divadla na DAMU v Prahe. Zároveň spolu s Technickou akademiou vied rozbiehajú environmentálny panel, v ktorom sa zameriavajú na ekologické stránky divadelníctva.
Kto je Tomáš Žižka?
Vyštudoval som rezbárstvo na ŠUPke v Bratislave a po nej som chcel ísť študovať sklo do Prahy. No, a tam mi povedali, že Slovákov neberú. Neskôr mi kamarát hovoril, že ide na prijímačky na scénografiu – na loutkarinu. Povedal som si, že to znie zaujimavo a tak som išiel s ním. Mňa prijali a jeho nie. To ma dodnes mrzí, že som s ním takto nechcene vypiekol. Takže som nakoniec vyštudoval bábkarinu. Neskôr sme mali taký kolektív s Ondrom Spišákom a s Petrom Formanom, robili sme divadelné púte. A vďaka tomu som si zvykol robiť v exteriéroch a v nedivadelných priestoroch. Zakladal som taký projekt, program na DAMU.
Čo vy a amatérske divadlo?
Ešte ako ŠUPkári sme cez Jozefa Mokoša robili divadlo. Pre nás to bolo veľmi zaujímavé stretnutie s ním a ešte s Hanou Cigánovou. Vďaka Mokošovi sme sa dostali s takou študentskou satirou na Kremnické gagy a jazdili sme po Slovensku. Neskôr ma Peter Scherhaufer stiahol do divadla Lucerna, to je také staré ochotnícke divadlo na Malostranskom námestí. Inscenovali sme tam denník jednej predavačky z miestnych lahôdok. Vtedy sa mi otvorili nové proporcie pre mňa do tej doby neznáme. Neskôr som začal lektorovať na krajských a všelijakých iných celoštátnych prehliadkach v Česku.
Stihli ste si za týchto pár dní všimnúť, v čom sa líši to české ochotnícke, amatérske divadlo od slovenského?
Veľmi ma zaujíma, ako sa tu vníma to ochotnícke a amatérske, lebo ono sú tu dva výrazy. V Česku sú niektoré spolky ochotnícke a nenazývajú sa amatérske, a naopak. V Česku divadlá dbajú viac o formu ako o prejav a tu je to naopak, samozrejme nie vždy. Vnímam tu viac odhodlania a tiež prežívania, takého hrozne rigidného herectva a to nemyslím zlom. Aj pátos má vlastne svoje konštelácie, ktoré sú s kultúrou spojené. Tvorba tu má bližšie k Poľsku než tá česká, tam zase vnímam germánsky akcent v tvorbe. Čo je však zaujímavé, že Česi nepristúpili na celoštátnu prehliadku s tým, že by v programe figurovala poézia a predes ako taký. Je to taká oddelená odnož. A to je škoda. Tu to veľmi vítam.
Čo by ste popriali Scénickej žatve v jej novom, čerstvo začatom storočí?
Čo je na Žatve úžasné, je tá vzájomnosť. Dúfam, že dospievame k tomu, aby sme boli schopní konštruktívnu kritiku ustáť a nebudeme sa nafukovať. Nemyslím len rozbory, ale tak všeobecne, posúvať sa vďaka týmto kritickým pohľadom. V amatérskom divadle je úplne rozhodujúce to, že to robia ľudia s nejakým presvedčením, nejakou vnútornou potrebou. Toto by som poprial, aby bolo viac takýchto ľudí, aby nám nevznikal akýsi vedľajší prúd, ktorý nasleduje mainstreamovú nekvalitu.
FEL
