Len málo je takých Žatevníkov a Žatevníčok, ktorí a ktoré by si nepamätali na vždy dobrosrdečného, duchaprítomného a nesmierne rozhľadeného Miša Kováča-Adamova, ktorý keď mohol, vždy na Scénickej žatve pobudol. Tento významný slovenský literárny a divadelný historik a dramatik, niekdajší horlivý organizátor Scénickej žatvy a dlhoročný šéfredaktor a redaktor Festivalového denníka nás opustil tento rok v máji vo veku nedožitých 94 rokov. Aj vďaka nemu tu dnes sme a vďaka nemu môžete čítať aj tieto riadky. Ďakujeme!
Zlatomoravecké gymnázium, ktoré som navštevoval, malo vynikajúcich pedagógov. Profesor Košecký ma hlbšie zasvätil do divadla. V rámci školy som bol aj s Ahasverom od Martina Rázusa v roku 1948 na divadelných pretekoch v Martine, keď urobili samostatnú sekciu pre gymnáziá a stredné školy. Boli sme síce siedmi asi z pätnástich kolektívov, ale bol som tam a hral. O tretej v noci sme končili predstavenie.
Potom nastali „putovania“ divadelných prehliadok po rôznych mestách a miestach. Snahy po obnovení festivalu ako v minulosti nastali už v roku 1964, ale uskutočnil sa až v roku 1966. Vtedy, 1. 1. 1966, vznikol Pamätník slovenskej literatúry Matice slovenskej, ja som sa stal jeho riaditeľom a v októbri toho roku som už organizoval Martinský divadelný festival a v jeho rámci festival o Memoriál ÚSOD-u. Pomáhali mi divadelníci Miloš Pietor a bývalý konškolák Pavol Haspra, nasledujúci rok sme festival zopakovali. Zistil som, že existuje dosť postupových divadelných súťaží, ktoré sme nijako nechceli nahrádzať, preto som vymyslel festival nie kvôli umiestneniu do Martina, ale na uchovanie sústavnej divadelnej činnosti a vyvrcholenie divadelných súťaží. V Matici sme totiž potrebovali dokumentovať slovenské divadelné súbory aj slovenské filmy.
Moje myšlienky sa stali skutočnosťou, keď som si našiel partnerov. Najprv v Martine divadelný súbor, hlavne Stanislava Chrena; to bol úžasný „robotník“ kultúry. Do okresného osvetového strediska prišli Magda Vašková, Milina Vlnová, zaujaté divadlom. Dostavali tu nový kultúrny dom Strojár, kde boli skvelé priestory. Na každej strane v meste boli ochotní pomocníci, tak sa mi ľahko organizovalo, aj sami prichádzali s nápadmi.
Osvetový ústav v Bratislave spočiatku nebol festivalu naklonený. Zavolal som odtiaľ preto Oľgu Lichardovú a urobili sme výbor, predostrel som mu koncepciu o kontinuite divadelných prehliadok aj počas predchádzajúcich rokov po zrušení divadelných pretekov. Keby nebolo Oľgy Lichardovej, neviem, neviem… Zavážili však aj novinár Smeny a uznávaný divadelný porotca Vlado Štefko, scénograf Jozef Ciller a režisér Miloš Pietor, ten bol stredobodom. O sprítomnenie dávnej nálady a jej prevod do súčasnosti sa starala Naďa Hejná, profesionálna herečka, ktorá vyšla z ochotníkov a nezabudla na to. Divadelný život v Turci a jeho obciach sa nesmierne oživil a následný ruch bol doslova nečakaný.
V roku 1968 už všetky časopisy, nielen Javisko, ale aj denníky písali o festivale, ktorý dostal meno Scénická žatva. Povedať treba aj to, že Stano Chren už roky predtým organizoval bábkarský festival, takže Scénická žatva mala dva samostatné programy, najprv bábkarský a po ňom „žatevný“. Festival organizovala Matica slovenská a postupne ho podporovali okrem spomenutých Brigita Koppová, vtedy Hanáková, šéfredaktor Javiska Martin Jančuška, metodik pre bábkové divadlo Janko Ozábal a po ňom Alenka Zábojníková-Štefková.
Po roku 1968 už všetci odborní pracovníci Osvetového ústavu radi prijímali účasť na Scénickej žatve. My sme si ich vážili, vôbec sme im nedali najavo, že ich z Bratislavy predchádzal iný prúd, ktorý sa pýtal, čo to tí Martinčania chcú, ako sa dá obnoviť buržoázny festival. Argumentoval som, že súčasný divadelný festival musí prezentovať súčasné divadelné hry a obnova buržoáznej organizácie je predsa nonsens.
V roku 1970 sme už obidva programy či festivaly spojili a odvtedy festival takto funguje dodnes. Obidva festivaly – bábkarský aj divadelný – mali tendenciu prezentovať vrcholné výsledky všetkých súťaží a otvoriť sa zahraničiu. Keď nie inak, aspoň tým krajinám, ktoré boli za socializmu dostupné – Poliakom, Rusom. Poliaci nám zvlášť pomohli, lebo od nich prichádzala kvalita a prúd hľadania i experimentov.
Scénická žatva tak presiahla až do zahraničia, aj západného. Najprv prichádzali len zástupcovia krajín, potom aj súbory. Po prvý raz prišiel anglický súbor v roku 1970. Ich hra sa volala Zápalkárky. Ukázali, ako sa divadlo dá hrať spontánne a túto hru preniesli až za budovu divadla, lebo „zápalkári“ chodili v októbri bosí na scéne aj po meste, čo vzbudilo vtedy veľké vzrušenie. Niektoré učiteľky sa tak pohoršovali, že eštebáci prišli vyšetrovať, čo sa to robí. Tak sme im dokazovali, že prišli robotníci z Anglicka a prezentovali ich robotnícku kultúru, takže nakoniec všetko bolo v poriadku.
Mišo Kováč-Adamov
Text bol pôvodne publikovaný v knihe Festival festivalov, 2022.
Mišo Kováč-Adamov získal Zlaté zrnko na Scénickej žatve 2002 v rámci programu k 80. výročiu SŽ ako jej najstarší (v zmysle najdlhšie prítomný) účastník. Podľa vlastných slov na Scénickú žatvu chodil od roku 1947.
