Úvodník plný obdivu

Teší ma byť po troch rokoch opäť na Scénickej žatve, hoci som pre moje pôsobenie v redakcii musela odísť z letnej školy literatúry Medziriadky, ktorú už tri roky dobrovoľnícky organizujem – len tak, bez nároku na honorár, z čistej radosti. Lebo ma teší vidieť, koľko autorov a autoriek z Medziriadkov vychádza, koľko z nich píše a vydáva skvelé knihy. Teší ma prispievať k lepšiemu kultúrnemu životu na Slovensku. Rovnako ako k nemu prispievajú organizátori a organizátorky Scénickej žatvy. Robiť niečo z radosti a vyjadriť svoj obdiv je cieľom tohto úvodníku (či konečníku).

Zamýšľam sa, prečo už dvanásť rokov píšem, prečo už šesť rokov robím divadlo, prečo štyri roky chodím do festníkov – mimo finančného ohodnotenia. Prečo som sa rozhodla ja a množstvo mojich kolegov a kolegýň, ísť touto neistou a nevďačnou cestou kultúrneho organizovania, tvorby, písania, divadlovania, performovania? Odpoveď nachádzam v tom počte ochotníkov, ochotníčok, recitátorov a recitátoriek, ktorý sa na tohtoročnej Žatve nakumuloval.

Všetci odvádzame to nesmierne množstvo práce pre lásku z tvorivosti – och, veď to je aj téma tohto ročníka! Aká náhoda, že v období rozkladu kultúry prichádza Žatva s mottom „radosť z tvorby“. Nečudujem sa, keď je už 104 rokov ostrovom pozitívnej deviácie!

Umelci a umelkyne, teoretici a teoretičky, kultúrni pracovníci a pracovníčky, pedagógovia a pedagogičky, ochotníci a ochotníčky atď. sú unikát a unikátky. Pritom robia veľa vecí zadarmo či za smiešny peňažný obnos, a aj napriek tomu to robia poctivo, s láskou a zodpovedne. Tvoria z radosti. No to by nemalo byť samozrejmosťou. Na Žatve zisťujem, koľko energie a tvorivosti v nás je. A že nikto okrem Felďa nevie v redakcii objednať pizzu. A chutia mi zrazu olivy, čo som o sebe netušila. A tiež pálava, ale to som vedela.

Emmka Fenka Lienka Hyenka