– Ste smutný? – pýtajú sa nahor ohrnuté dievčenské ústa.
– Nie – šeptajú pery, a mäkký, poddajný tenor tratí sa v hudení smrekov.
– Nebo vám vidím v očiach, – čuduje sa Alena, – aj oblaky sa v nich odrážajú, vietor ich ženie sťa pred búrkou. Prečože, môj milý, vzbúrené nebo nosíte v očiach? –
(Margita Figuli – Pokušenie)