Helena Piňáková nás od prvého okamihu presviedčala, že text Roalda Dahla Domáca, ktorý so svojou pedagogičkou vybrali, jej je blízky. A to býva kľúčové pri práci na kvalitnom umeleckom prednese – ten moment stotožnenia, vytvorenia si svojského originálneho vzťahu k predlohe a nakoniec jeho vlastná interpretácia. V tomto prípade je to o to vzácnejšie, že ide o poviedku, ktorá je prioritne určená dospelému čitateľovi. Jej hrdinom je sedemnásťročný chlapec a ide o text plný napätia a ťaživej atmosféry. Lenže v tomto prípade sa podarilo k napätiu pridať aj jednu veľmi osviežujúcu, ale výborne fungujúcu ingredienciu – nenápadný humor. Interpretka dokázala intonáciou na správnom mieste (najmä pri opakovanej otázke „dáte si čajík?“) svoj prejav odľahčiť a získať si prítomných divákov. Mojou drobnou pripomienkou je miestami slabšia kvalita javiskovej reči a menšia zrozumiteľnosť. To je však technická vec, ktorá mohla byť spôsobená trémou alebo nezvyklým usporiadaním prítomného publika.

Adela Hirčáková si od prvého momentu, ako sa postavila na javisko Národného domu, vďaka svojmu presvedčivému prejavu a uhrančivému prednesu poviedky Etgara Kereta Hypotetická otázka, získala pozornosť prítomného publika. S ľahkosťou zvládla odprezentovať veľmi špecifický text, v ktorom nie je núdza o zaujímavé zvraty, jemný humor a dramatické napätie. Jej vynikajúca práca s pauzou, schopnosť v okamihu zmeniť tempo a emóciu dodala prednesu na zaujímavosti a atraktivite. Spolu s pedagogičkou Maricou Šiškovou nás aj vďaka jemnému dávkovaniu napätia a neočakávaných zvratov v deji do poslednej vety či myšlienky udržali v pozornosti. Na záver len drobná pripomienka, že svoj podiel na celkovej kvalite prednesu má aj výborný preklad Silvie Singer.

Niekoľko desiatok sekúnd po skončení prednesu Tatiany Altusovej, počas ktorých som spracovával jej pôsobivý a formálne dokonalý prednes, mi napadlo len jediné slovo, ktorým by som ho charakterizoval: suverenita. Bola to suverenita, s ktorou interpretka ovládla pomerne náročný text Margity Figuli Pokušenie, ktorý radíme do špecifického žánru slovenskej lyrizovanej prózy. A zvládla aj viaceré nástrahy, ktoré tento druh literatúry v sebe skrýva – pasáže spojené s viacerými silnými obrazmi prírody či náročné dramatické situácie. Bol to technicky veľmi presvedčivý prednes, premyslený a pripravený do najmenšieho detailu. Svoje miesto mal každý hlboký nádych či výdych, pootočenie hlavou alebo drobné gesto. Pôsobivosť prednesu podporil aj výborný kostým – krásne šaty, ktoré svojou farbou, strihom a druhom použitej látky pripomínali dievčenský ľudový odev.

Jozef Krasula