Scéna: na prázdnom javisku je stôl, zopár stoličiek, neskôr pribudne aj šálka na kávu a lyžička. Náznak bytového zariadenia obyčajnej domácnosti, akú pozná každý z nás. Miesto, ktoré zvyčajne slúži na rozhovor, komunikáciu, chvíľu pre rodinu.

Z publika prichádza mladý muž zo súboru a nadávajúc pripravuje scénu na skúšku/predstavenie. Vie, čo bude nasledovať: divadlo o živote, z ktorého sa vytratili city, vzťahy, normálna komunikácia a zostala len márna snaha. Márna snaha nájsť niečo či niekoho, kto ešte nestratil schopnosť žiť a nielen prežívať. Z publika prichádzajú ďalší a ďalší členovia kolektívu a púšťajú sa do práce. Inscenujú jeden obraz za druhým a čím ďalej, tým viac sa spolu s nimi ponárame hlbšie a hlbšie do vzťahov, z ktorých je vyabstrahovaný cit, súcit, láska, pochopenie. Herci sa občas menia na materiál, ktorý sa stáva iba doplnkom k neživému nábytku. Obrazy sú to silné, pôsobivé, možno pre niekoho aj desivé a nepochopiteľné. Vo vzťahoch dochádza ku skratom tak ako v hriankovači, chýba životodarná vlaha a všetko živé schne.

Režisérka inscenácie Marica Šišková ukazuje, že dokáže pracovať s atmosférou, javiskovým znakom a obrazom. Stolička ako symbol miesta, ktoré si v živote neustále hľadáme a kam (ne)chceme patriť. Stolička, ktorá sa neustále vracia, aby sa znovu a znovu objavila v inej konštelácii, v inej významovej súvislosti. Niekedy si postava s jej pomocou drží svoje miesto, inokedy jej slúži ako piedestál či úkryt. Skúška/predstavenie sa nekompromisne rúti ďalej až do miesta, kedy sa musíme zastaviť a zamyslieť sa. Až sem sme to skutočne dopracovali? Takéto veci si hovoríme priamo do očí bez akéhokoľvek súcitu?

Mladí členovia súboru si takpovediac vyskúšali/zahrali život, ktorý vidia okolo seba. Ukázali nám svoje obavy, strach z toho, čo sme pre nich nachystali. Zároveň som z nich a ich inscenácie cítil nádej, že im to nie je jedno. Naopak. To ma nakoniec zbavilo pocitu, že som rád, že som niečo také vo svojej mladosti nezažíval.

Jozef Krasula