Detský divadelný súbor Drim pod vedením Marice Šiškovej priniesol veľmi aktuálnu tému, ako rozvod rodičov vnímajú deti. Tento neľahký námet spracovali neuveriteľne citlivým a nápaditým spôsobom – divadelná skúška sa prelínala s diskusiou, rolovou detskou hrou na ihrisku a reálnym divadelným predstavením. Týmto riešením sa nálož náročnej a citlivej témy odľahčila. Deti preberali na seba rôzne roly, vymieňali si ich a nebolo dôležité, kto a kedy vyjadril svoju skúsenosť, emóciu, pocit alebo názor, ale to, že odznel. Nikto z nich tým pádom nemusel niesť ťarchu hlavnej postavy Mikiho po celý čas.

Cez dianie na javisku sme sa na rozpad rodiny pozreli detskou optikou, ako túto zmenu prežívajú oni. Rodičia očakávajú, že deti hneď všetko pochopia, bez problémov akceptujú novú rodinu, nové podmienky a potlačia svoj smútok či hnev. Miki v literárnej predlohe Petry Hůlovej pretavil svoj hnev do radikálnych činov, čo sa deťom na javisku nepáčilo. Sami sa zastavili a uvedomili si, že takto to predsa skončiť nemôže. Aj keď, ako povedala jedna herečka, „bol by to z divadelného hľadiska katarzný koniec“. Toto zamyslenie, toto spoločné uvedomenie si problému, bolo pre mňa zásadným momentom celej inscenácie.

Slová piesne kapely Éter, ktorá odznela viackrát počas predstavenia, nám naznačila, že aj keď si to občas želáme, zázraky sa nedejú a klietka sa neotvorí. Aj keď toto posolstvo možno pôsobí beznádejne a depresívne, súbor Drim opäť jednoznačne dokázal, že divadelné umenie má silu „zachraňovať životy“ (citujem Patrika Lančariča z dnešného ranného rozboru).

Zuzu Hudek