Ester Fedorová vo svojom prednese pôsobila veľmi autenticky a umelecky pravdivo. Citlivo porozumela téme aj zvláštnemu svetu malej intelektuálky a dokázala s ním nadviazať vlastný, presvedčivý duchovný súlad.

Veľmi dobre zachytila napätie medzi svetom detstva a dospelosti, otázku stratených snov i zvláštneho kolobehu sklamania, v ktorom dospelí klamú deti a tie sa neskôr svojím spôsobom „pomstia“ zasa vlastným deťom. Jej interpretácii som uveril aj v bizarnom, metaforickom geste „samovraždy“ – v rozhodnutí ukončiť svoj život písaním japonských haiku básní. Aj samotný text túto myšlienku používa ako radikálnu a ironickú predstavu dievčaťa, ktoré odmieta prijať prázdnotu dospelého sveta.

Dalton Trumbo vo svojom románe Johnny si vzal pušku vytvoril jedno z najsilnejších protivojnových diel svetovej literatúry. Prostredníctvom osudu mladého vojaka Joea Bonhama nehovorí iba o hrôze vojny, ale predovšetkým o hodnote ľudského života, o vedomí, túžbe žiť a nezlomnej vôli človeka. Vanda Výbošteková veľmi presvedčivo pracovala s temporytmom a dynamikou prednesu. Dokázala citlivo budovať atmosféru a udržať vnútorné napätie textu bez zbytočnej teatrálnosti. Oceňujem aj jej minimalistickú a striedmu prácu s gestom – pohyb rúk, hlavy i tela bol prirodzený a vždy slúžil významu slova. Mimoriadne silná bola pasáž venovaná hodnote života v konfrontácii so smrťou. Vanda v nej dokázala vyjadriť intenzívnu túžbu človeka žiť, držať sa života za každú cenu a nevzdať sa ani v okamihu, keď sa všetko ostatné zdá byť stratené. Práve v týchto momentoch bol jej prednes najpresvedčivejší – koncentrovaný, emocionálne pravdivý a s jasným pochopením podstaty textu.

Milan Adamčiak patrí k najvýznamnejším a najosobitejším predstaviteľom slovenskej experimentálnej, vizuálnej a konkrétnej poézie. Jeho tvorba prekračuje hranice literatúry a prepája slovo, obraz, hudbu, grafiku a performanciu. Karin Štefaňáková sa tejto náročnej úlohy zhostila pozoruhodným spôsobom. Najcennejšie bolo jej pochopenie básne a schopnosť sprostredkovať jej obsah a význam divákovi. Veľmi dobre pracovala s temporytmom a rytmom v širšom zmysle slova, pričom dokázala vytvoriť vlastnú dynamiku prednesu. Výborná bola aj práca s gestom, telom a mimikou. Jej pohybový prejav nebol dekoratívny, ale stal sa prirodzenou súčasťou interpretácie. Karin navyše dokázala svojím výkonom bezprostredne komunikovať s publikom a získať si jeho pozornosť. Veľmi živé reakcie divákov boli dôkazom, že sa jej podarilo nájsť cestu aj k textu, ktorý by mohol byť na prvý pohľad pre poslucháča ťažko uchopiteľný. Za mimoriadne hodnotný považujem už samotný výber Milana Adamčiaka. Karin Štefaňáková tým urobila odvážny a v kontexte umeleckého prednesu až priekopnícky krok. Bolo pre mňa vzácne počuť Adamčiakovu experimentálnu poéziu zaznieť ako živý recitovaný tvar – a ešte vzácnejšie bolo vidieť mladú recitátorku, ktorá si s touto náročnou formou dokázala tak presvedčivo poradiť.