Stoprvá Žatva prináša aj stretnutia nečakané, no o to milšie. Mať pokope ľudí, ktorých okrem neskonalej lásky k neprofesionálnemu divadlu spája aj vedúca pozícia v časopise Javisko, to je príležitosť. Jaroslava Čajková bola šéfredaktorkou trinásť rokov (2005 – 2018), Jakub Molnár dva (2021 – 2022) a akutálne od nového roka časopis vedie Diana Laciaková. Pozoruhodné, čo poviete?

Pani Čajková, mali ste s Javiskom nejaké skúsenosti už pred vašim nástupom na pozíciu šéfredaktorky?

V deväťdesiatych rokoch som pracovala pre Javisko ako redaktorka, vtedy ho viedol doktor Anton Kret. Pre Javisko som písala už ako odborná pracovníčka autorské články o prednese a malých javiskových formách. A na základe toho sa pán doktor Kret rozhodol, že ma vezme do redakcie. V tom čase to bol ešte mesačník a aj redakcia bola väčšia. Okrem mňa a doktora Kreta ešte v Javisku pôsobili Demo Vizár a Žarka Ambrušová-Poláková a mali sme aj administratívnu pracovníčku, ktorá prepisovala texty. Vtedy sme ešte písali na stroji, čiže sa odovzdávali rukopisy a ona ich následne spracovala do požadovanej formy.

Aký mal časopis náklad v tej dobe?

Okolo tisíc až dvetisíc kusov. Najlepšie obdobie Javisko prežívalo v sedemdesiatych rokoch, kedy pôsobil ako šéfredaktor Vlado Štefko. Jemu sa podarilo náklad vytiahnuť až cca do päťtisíc kusov a dokonca bol dostupný v kioskoch.

V Javisku sa reflektujú najmä súťaže, či už postupové prehliadky alebo iné festivaly s dlhoročnou tradíciou, ktoré sú väčšinou v rovnakom období. O čom sa v časopise písalo v iných mesiacoch?

Mali sme pravidelné rubriky, ktoré zaviedol ešte Martin Jančuška, prvý šéfredaktor časopisu. Vtedy sa aj zmenil názov z Umelecké slovo na Javisko. Potom doktor Štefko posilnil vzdelávaciu činnosť v tom zmysle, že kým v predchádzajúcom období vychádzali odborné krátke články, on ich zaviedol ako pravidelné rubriky, sústredil sa na scénografiu, napríklad celá Zavarského kniha Kapitolky zo scénografie vlastne začínala v časopise Javisko článkami v každom jednom čísle. To isté sa týkalo prednesu, profesor Mistrík mal tiež pravidelnú rubriku prednesu, pomerne pravidelne vychádzal nejaký dramatický text, atď.

Čo za tých trinásť rokov, keď ste časopis viedli, pokladáte za najväčšiu zmenu, ktorá sa udiala? Resp. ako sa Javisko vyvinulo alebo kam dospelo?

Ja som nadväzovala na obdobie Vlada Štefka, ale aj Vladislavy Fekete a Márie Jenčíkovej. Vlaďa zaviedla tematizovanie čísiel, v ktorom som pokračovala a vrátila som sa k amatérskemu divadlu. Chcela som Javisko naozaj vrátiť naspäť k amatérskemu divadlu a stavala som to práve na tejto tematickosti.

Vtedy aj, ak sa nemýlim, začali pribúdať tzv. metodické listy.

Na vzdelávanie a na metodiku som taktiež nadväzovala. Nechcem povedať, že to bol nejaký môj veľký objav. To vzdelávanie som jednoducho posilňovala tak ako sa dalo, možno v nejakej novšej forme, ale vychádzala som z tých najlepších skúseností minulých ročníkov. A túto tradíciu som sa snažila obnovovať, lebo nápady a rubriky boli vytvorené vynikajúco už v sedemdesiatych rokoch.

Jakub, ty si Javisko prebral v roku 2021, no pani Čajková v ňom pôsobila do konca roka 2018. Čo sa dialo medzi tým?

Boli to tri roky takého zvláštneho provizória, keď vyšli dve čísla, v 2019 jedno a 2020 jedno, ktoré robil Matej Moško. To bolo také tučné covidové číslo. A od januára 2021 do decembra 2022 som to už mal na starosti ja. Presne sedem čísel.

Vnímaš nejakú zásadnú zmenu, ktorá nastala počas týchto tvojich dvoch rokov? Po provizóriu sa len naštartovalo a pokračovalo tam, kde sa prestalo, alebo tam bolo niečo zásadné, čo sa zmenilo?

Ja som mal možno v niečom priveľkú ambíciu, ale v niečom som chcel iba opäť vynájsť teplú vodu. Naštudoval som si všetky čísla od jeho vzniku. Najviac ma inšpirovali obdobia, keď boli šéfredaktormi profesor Štefko a potom aj pani Čajková. Skombinoval som si pre mňa osobne to najinšpiratívnejšie z rôznych období. Chcel som si z toho vyskladať niečo svojské, ale s vedomím, že iba chcem pokračovať v rámci nejakej kontinuity. To znamená, že u prof. Štefka to boli pre mňa veľmi silné teoreticko-historické články a časopis silno ukotvený v teatrologicko-historickom rámci a u pani Čajkovej to zase bolo tematizovanie jednotlivých čísel, čiže čo číslo, to konkrétna dramaturgická výstavba a tlmočenie konkrétnej témy, skrz ktorú si potom aj pozeráme reportáže, glosy, rozhovory atď. Javisko svojho času nebolo iba časopis pre amatérov a umelecký prednes, ale istý čas to bol jediný divadelný časopis na Slovensku, takže všetci ho odoberali a tomu bol aj prispôsobený obsah. Až postupom času sa z toho stal profilový časopis pre neprofesionálne divadlo a umelecký prednes. Dlhé roky sa viedli spory, či to má byť časopis určený tým alebo tým, alebo kombináciou. Ja som sa snažil túto dilemu v niečom pripomenúť a zároveň zúročiť. Chcel som, samozrejme, obsah venovať primárne amatérom, lebo si to zaslúžia, veď na profesionálne divadlo máme na Slovensku zameraných viac médií. Ale zároveň to neznamená, že by tam neboli prieniky od profesionálov a smerom k nim. Snažil som sa robiť rozhovory s profesionálmi a profesionálni kritici a kritičky písali články.

Ako vnímate Javisko teraz? Prešlo do online-u, už nie je tlačené.

JČ: Online forma asi tejto dobe vyhovuje a je pravda, že tlačená forma by sa už dnes neuživila. Ale na druhej strane musím povedať, že tlačená forma je forma väčšej istoty. A to mám z vlastných skúseností – zrazu treba preformátovať webstránku, príde nové vedenie, ktoré si vymyslí, že to musí vyzerať nejako inak, modernejšie a tie materiály sa jednoducho stratia. V tomto vidím isté nebezpečenstvo. Toto obdobie nie je zárukou, že sa tá dokumentácia, ktorá v tlačenej forme existuje, zachová.

JM: Túto otázku sme riešili ešte v čase, keď som bol šéfredaktor a myslím si, že to má svoje plusy aj mínusy. Totižto prvé, čo som si uvedomil bolo, že mám veľmi limitujúcu periodicitu a rozsah čísel. Aj keď bol v roku 2021 ešte covid, tak v niečom bol obsah náhradou za iný obsah, ktorý tam nemohol byť – nemali sme reportáže z mnohých prehliadok, lebo sa nekonali. A už v roku 2022 sme zvýšili periodicitu z troch na štyri čísla ročne, aby sme stihli pokryť viac vecí, ale zistil som, že nemáme šancu byť aktuálni natoľko, aby to bolo čitateľné, pretože reportáž je publikovaná tri mesiace po festivale a to už vlastne skoro nikto nečíta. Vtedy som sa chcel pohrať s myšlienkou, aby sa aspoň sekundárne vytvoril web, kde by sa mohli vytvárať ďalšie a ďalšie obsahy, lebo možnosti na internete sú takmer neobmedzené. Mne to v tejto rovine príde sympatické, že sa dokáže pokryť oveľa väčšie spektrum amatérskej tvorby a nie iba vrcholné prehliadky, ale už aj nejaké menšie súťaže, aby si aj ochotníci sami mohli o sebe písať. Do súťaží sa každoročne prihlasuje ani nie tretina zo všetkých ochotníkov na Slovensku, čiže my ani len netušíme, čo väčšina z nich robí. A myslím si, že Javisko má teraz možnosť to pokryť.

Diana, Javisko si prebrala po J. Molnárovi. V akom zdevastovanom stave bolo?

Javisko bolo v tom najkrajšom zdevastovanom stave, v akom si dokážeš predstaviť. Prebrala som ho po človeku, ktorý si nastavil ideály krásne na maximum, takže človek nemohol nič iné robiť, len v tom pokračovať. V online podobe.

Pamätáš si na svoj prvý kontakt s Javiskom?

Samozrejme. Kto chodil na dramaťák, tak čítal všetky hodnotenia zo súťaží a festivalov. A postupne, ako rástol a rozumel viac a viac rečiam poroty, tak sa zapájal aj do rubrík z histórie a teórie a rozumel už aj rozhovorom s múdrymi ľuďmi. Potom už ťažko odtiaľ odísť.

Ako vnímaš pretavenie do online priestoru?

Ja verím, že to bude mať najmä sieťovaciu úlohu a že tam budú naďalej všetky dôležité a zaujímavé články a informácie aj pre mladých divadelníkov a divadelníčky, ktoré…

Do rozhovoru vkročil samotný pán generálny.

Erik Kriššák: Javisko.sk je výborné prakticky vo všetkom. Odborná pracovníčka, ktorá sa ho tento rok chopila, dokázala nemožné. Sami sme boli šokovaní, že ten papier je možné vidieť aj na obrazovke. (odcháza)

Diana: (smiech)

FEL