Konzumná spoločnosť. Materiálnosť ako náhrada za emócie. Nepozornosť. Nevšímavosť. Neschopnosť komunikácie. Sociálne, komunitné, spoločenské vylúčenie. Rasizmus. Sexizmus. Neviditeľnosť pre ostatných. Šikanovanie. Stereotypy. Prehnané očakávania. Psychický nátlak. Generačné konflikty. Nespočetné spoločenské problémy, o ktorých treba hovoriť.
DDS Bodka pri ZUŠ z Veľkého Krtíša sa pod vedením Silvie Svákusovej v inscenácii Úschovňa rozhodlo zmapovať až neprehľadný a nerozlúštiteľný spletenec morálnych, vzťahových a mentálnych výziev. Predstavenie zvolilo skratkovitý, hektický až hysterický pohľad na situáciu, a hovorí o problémoch s veľmi zjednodušeným, plagátovým, heslovitým jazykom. Na jednej strane načrtáva obraz, v ktorom každý už má svoju osobitú poruchu, každý má svoj dis, každý je nejakým spôsobom postihnutý, spochybňuje sa nejaká všeobecná normalita, ale na druhej strane o týchto problémoch hovorí takisto stereotypne, zjednodušujúco, karikatúrne a pohybujúc sa na povrchu. Tým pádom sa tvorcovia okrem expresívne a nahrubo naškicovaných zábleskov nedostanú bližšie k pravým situáciám. Je to rýchle a netrpezlivé zmapovanie toho, prečo je okolo nás všetko rýchle, netrpezlivé. Neodznie nič zásadné, neskúma sa nič citlivo, ale je to neusporiadaný, ťažko prehľadný a energický zoznam pojmov, pocitov, samozrejmostí a evidencíí.
Tvorcovia zvolili postup zvláštnej antiutópie, rozpad a kazy spoločnosti pretavia do znovuusporiadanej komunity detí, ktoré boli uložené ako zbytočné a ťažké batožiny. Je to sugestívny a bizarný obraz, ktorý by aj vizuálne, aj herecky, aj situačne mohol poskytnúť možnosť dostať sa bližšie ku koreňom vecí. Ponúknutá anamnéza ale opäť neponúkne viac, ako všeobecné konštatovanie toho najznámejšieho – nie je správne, ak svojim deťom všetko kúpime, nie je dobré, ak sa sústredíme na prácu a nekomunikujeme so svojimi ratolesťmi, nie je správne, ak naše rodičovské túžby a traumy projektujeme na našich potomkov, nie je dobré, ak posudzujeme ľudí podľa zaužitých stereotýpií. Floskule, základné pravdy, fundamentálne poznania treba asi vždy opakovať, ale ak zostane len pri skandovaní hesiel, pri najjednoduchších rýchlych odkazoch, pri instatnom pohľade na situáciu, pri basic konštatovaní, tak sa tieto dôležité a dobromyseľné vety a gestá vyprázdnia. Ak nastolené problémy nie sú dosadené do konkrétnych, viacvrstvových príbehov a osudov, tak zostane len pamflet a zúfalý výkrik.
A potom je to boj proti stereotypnosti stereotypmi, proti zjednodušeniu zjednodušeniami, proti zlej komunikácii nepresnou a zmätenou komunikáciou. Na jednej strane silný obraz neviditeľného chlapca, ktorý s papierovým vreckom na hlave chodí ako bizarný tieň a vo svojej neviditeľnosti je zhmotnenou absurditou našej doby, na druhej strane absolútna karikatúrnosť a monštruóznosť rozmaznanej dievčiny je len miliónte schematické zobrazenie tejto problematiky. Na jednej strane desivo klaustrofobická a asociatívne silná vízia zabudnutých detí vypadávajúcich zo skrine, a na druhej strane zobrazenie bezdomovca ako kabaretnej paródie, ako figúrky, ktorá je spojený len s amorálnosťou. Na jednej strane metafora trblietavosti a na druhej strane neobjasnené používanie politicky nekorektných formulácií. Popritom predstavenie vytvorí aj labyrint zmien perspektív, pri ktorých niekedy ťažko určiť, či slúžia ako obohatenie, alebo ako alibizmus. Strašne veľa tém, strašne veľa zábleskov, strašne veľa agitácie. Nakoniec však zostane výbuch a dym v krátere.
Miklós Forgács
Redakčný rozhovor: Úschovňa (Silvia Svákusová a kol.) • DDS Bodka pri ZUŠ, Veľký Krtíš • Víťaz celoštátnej súťaže Zlatá priadka 2023
O predstavení: Úschovňa (Silvia Svákusová a kol.) • DDS Bodka pri ZUŠ, Veľký Krtíš • Víťaz celoštátnej súťaže Zlatá priadka 2023
