Mojmír Procházka, vlastným menom Miopace Passeggio, je už tretí rok tvárou nášho najmilšieho festivalu festivalov. Nenávidený a zároveň milovaný žatevný influencer si popri kričaní na ľudí a pýtaní sa angažovaných otázok našiel pár minút na rozhovor, ktorý si vôbec, ale že vôbec nevypýtal v livestreame s našou šéfredaktorkou.

Kto je Mojmír Procházka a čo tu robí?

(smiech) Za mňa hovorí moja robota. (smiech)

Túto tvoju robotu tu môžeme vidieť už nejaký ten piatok.

Ale mám prestávky mimo Žatvy. (smiech) Budeš dávať do zátvorky „smiech, smiech“?

Veľa smiechu. (smiech) Ako si sa dostal k takejto lukratívnej práci?

(smiech) Pred troma rokmi ma oslovil Matej Moško, že by chceli niekoho, kto by bol tvárou festivalu, resp. festovalový influencer na sociálnych sieťach, ktorý by previedol divadelníkov a divákov festivalom a programom. A vyhodnotili, že by som sa na to mohol hodiť. Nemali sme vymyslenú tú postavu, ale hľadali sme inšpiráciu v moderátoroch, ktorí majú fantastickú energiu. Povedali sme si, že to skúsime a tak nejak nás to baví. Zatiaľ.

Lebo v podstate ty to ani nehráš. Si to ty.

Smiech, smiech, smiech.

Málo ľudí vie, že ty si posledný držiteľ ceny za tvorivý čin roka z roku 2016.

Áno, Pojednávanie vo veci Genesis. Dúfam ale, že sa nikto nedozvie, že som bol súčasťou tuším jedenásťčlenného kolektívu a moja tvár sa ani neobjavila pred divákmi počas predstavenia. (smiech)

To bola tvoja prvá skúsenosť so Žatvou?

Áno a môžem povedať, že bohužiaľ to bola veľmi neskorá prvá skúsenosť. Ja som začal s divadlom veľmi neskoro. Ako decko som bol na šport a potom som zrazu zistil, že ma baví predvádzať sa a že v divadle sa táto potreba môže spojiť aj s nejakým zmyslom. Nízke potreby dostali napapať (smiech). Chodil som do Bieleho divadla, ktoré bolo v tom čase vedené tak, že sme boli uzatvorení do seba a boli tam určité elementy, ktoré nám rozprávali, ako to robíme najlepšie na svete. Ja som bol veľmi hladný po nejakom raste a inšpirácii a za tými zatvorenými dverami, kde sa príliš nevetralo, sa mi toho nedostalo. A potom ma ako takmer dvadsaťpäťročného prijali na konzervatórium. V roku 2016 som bol myslím, v štvrtom ročníku konzervatória, to som mal dvadsaťdeväť. Vtedy som sa spätne nahneval na elementy v Bielom divadle, ktoré nám zatvárali dvere pred tým, čo sa tu deje, pred ľuďmi, inšpiráciou a komunitou.

A ešte medzi rokmi 2016 a 2021, kedy si začal robiť tohto influencera, si bol dokonca aj vo festníku Scénickej Žatvy.

Áno, áno, áno, áno. To som si veľmi užíval písať tieto drísty a robiť takéto rozhovory. (smiech, smiech)

Minulý rok sa ti podaril jeden veľký skvost, a to rozhovor s Janou Oľhovou. Tento rok sa ti to žiaľ už nepodarilo prekonať. Si sklamaný?

Minulý rok som začal s replikou: ležím si tu na Národnom cintoríne vedľa ďalších osobností slovenskej kultúry, a vysmial som sa im, že oni sa nedožili stého ročníka. To som mal pocit, že už nepreštím. No a potom tá Jana Oľhová, to je niečo také, nad čím sa asi nemá rozmýšľať. Keby sa chcel človek stále porovnávať a stále chcel dosahovať nejakú kvalitu, tak by sa iba zviazal. Treba slobodu a tá to prinesie. Keď sa človek vie venovať tomu, čo sa dá robiť teraz a nerozmýšľa, či to bude lepšie, ako to predtým, vtedy sa dá si to užiť.

Minulý rok som počul krásnu myšlienku od Roba Mankoveckého, takú smutno-peknú, ktorá pre mňa trošku súvisí so strnulosťou a veľkou snahou verzus s uvoľnenosťou. A síce, že rozdiel medzi amatérom a profesionálom je ten, že amatér, keď zahrá zlé predstavenie, je z toho strašne smutný a rozoberá to do večera, do noci a nesie si to so sebou aj dlhšie. No, a profesionál, tak ten si to zlé predstavenie s úsmevom odohrá, že však čo, dnes to nejde. Po predstavení si dá panáka alebo zavrie za sebou dvere, odíde a nerieši to. A to je, myslím si, to, čo pomáha človeku tvoriť a fungovať hravo v tom, no, nechcem povedať umení. Nechcem sa spájať s týmto slovom nasilu. (smiech) Pravidelne čelím nejakým tvorivým krízam a myslím si, že porovnávať sa s čímkoľvek, aj keď sám so sebou, to môže veľmi skomplikovať človeku život. Počul som, že Peter Marcin dostáva spätnú väzbu a že ju aj odráža. Keď mi niekto hovorí, že príliš sa tým zaoberáš, tak rozmýšľam, že aj tá Eva Máziková by mohla nejakú spätnú väzbu počúvať. A vlastne možno nie, možno sú ľudia vďační práve za to, že je divoká ako rieka. Tak som si obtrel hubu, no… (smiech)

Čo by si odkázal svojim hejterom?

Len nech to robia, nech demokraticky dávajú najavo nespokojnosť s mojou prácou. Minule mi niekto púšťal nejaký fantastický album Kontrafaktu, s ktorým som sa nikdy nevedel stotožniť a bol tam niekomu adresovaný hnev. A oni fantasticky pracujú s tým, že hejterom niečo odkazujú a sú pre nich hnacím motorom. Ale keď som počúval ten album, tak som rozmýšľal, že ja sa s tým neviem stotožniť – na koho sa hneváme? Na koho sa mám s tým Kontrafaktom hnevať? Ja som taký, že skôr závidím. Takže ja sa na nich nehnevám. Keď sa im to nepáči, tak v podstate ma to mrzí, ale asi s tým nič neurobím.

A čo by si odkázal Scénickej žatve v jej novom, čerstvo začatom storočí?

Ďalších päť storočníc. Len dúfam, že nie pod Maďarmi. Nieže by som mal niečo proti Miklósovi. To je taká moja všeobecná fóbia proti Maďarom vždy, keď som na území Žilinského kraja.

FEL