Poslednou inscenáciu tohtoročnej Scénickej žatvy bola Moskva – Petušky, ktorá vznikla v spolupráci Divadla VHV z Báčskeho Petrovca a súboru Orientations z Kysača. O minulosti, prítomnosti i budúcnosti sme sa rozprávali s režisérkou Marínou Dýrovou.
Pre niektorých návštevníkov festivalu bola vaša inscenácia prvou skúsenosťou so slovenským vojvodinským neprofesionálnym divadlom. Skúste preto opísať základný kontext, v ktorom tvoríte.
VHV je súbor, ktorý je najdlšie fungujúcicm slovenským vojvodinským divadlom. Pred pár dňami sme oslávili 168 rokov divadelníctva v Báčskom Petrovci. Tak sme aj my tak trochu hodnotili a pozreli sa späť, čím všetkým sme prešli. Tieto dolnozemské obce majú pomerne málo obyvateľov, čiže v podstate každodenne bojujeme o svoje prežitie. Samozrejme, náš systém fungovania sa aktuálne dosť zmenil.
V čom?
Celé Srbsko sa vyľudňuje. Nie je tam totiž veľmi dobrá situácia, takže ľudia odchádzajú. My, ktorí sme slovenskej národnosti, logicky inklinujeme práve k odchodu na Slovensko. Veľa ľudí sem odchádza už na strednú alebo vysokú školu. No a keď v divadle chýbajú mladí ľudia, tak prežije len ťažko. Aj preto napríklad už dlhé roky hrávame hlavne na malých scénach. S kapacitou do päťdesiat divákov, pretože to nemá veľmi význam hrať pre väčšie publikum.
Chodia sa na slovenské divadlo pozerať aj Srbi?
Samozrejme. Obyvateľstvo v tých obciach je zmiešané. Práve Moskvou – Petušky sme začali systém, že hrávame aj so srbskými titulkami. V Kysáči, čo je dedina vedľa Petrovca, inscenovali Záveje a vyhrali obvodné kolo neprofesionálnej prehliadky. Na vyššom regionálnom kole im však už povedali, že môžu hrať len vtedy, ak to bude po srbsky. Samozrejme, že to v tej srbčine zahrali.
Inscenáciu spoločne vytvorili dva súbory. Je to skôr výnimočná spolupráca alebo pravidlo?
Neformálne a nepriamo spolupracujeme v zásade dlho. Touto inscenáciou sa však naše vzťahy stali vyslovene intenzívne. Produkčne to síce zastrešujeme my z Petrovca, ale inak je to tak päťdesiat na päťdesiat.
Ako si predstavujete ideálnu budúcnosť?
Na balkáne si ideálnu budúcnosť nepredstavujeme, vieme totiž, kde žijeme. Ideálnu budúcnosť sme si tu predstavovali naposledy možno pred sedemsto rokmi. V súbore budeme hlavne radi, ak sa nám do divadla nebude miešať politika. A to sa zatiaľ relatívne darí. Hoci je to skôr výsledkom nezáujmu, že sa nám do toho nemiešajú, ale ani nás nepodporujú. Posledné zhruba štyri roky žijeme výlučne z podpory zo Slovenska. Pomáha nám najmä Úrad pre slovákov žijúcich v zahraničí.
MZ
