V inscenácii Dnes budem drsný chlap LET: Laura, Eliška a Táňa otočili všetko zaužívané naruby. Divákov usadili na javisko, hrali pred zatvorenou oponou, potom pred prázdnym hľadiskom, stali sa chlapcami prezlečenými za baby, potom babami prezlečenými za chlapcov a na konci sa nám obrátili chrbtom.

Text Koniec Eddyho Édouarda Louisa je evidentne momentálne obľúbeným námetom v divadelnom svete. Nečudujem sa, hľadanie vlastnej identity je medzi mladými ľuďmi teraz téma číslo jeden, alebo aspoň dva či tri.

LET sú pohybovo veľmi disponované a svoj talent využili naplno pri stvárnení rôznych postáv v príbehu. Oceňujem, že počas celého predstavenia zostali samy sebou, vyhli sa plochej karikatúre a výtvarne zaujímavými prostriedkami metamorfovali priamo pred našimi očami. Z bulletinu som sa nedozvedela, kto mal na starosti choreografiu alebo pohybovú spoluprácu, takže neviem, komu pogratulovať k skvelej práci.

Keďže pohyb na javisku spolu s výtvarnou zložkou sú pre mňa dominantným kritériom pri hodnotení inscenácií, povedala som si sama pre seba: „No konečne!“ Konečne nie sú len v teplákoch a mikine sivej farby, konečne sa energicky hýbu, pracujú s materiálmi, objektmi a so svetlom.

Intímne scény a situácie boli vyriešené bravúrne, s nápadom a esteticky tak, že divák nemusel odvracať zrak. Všetky obrazy boli zaujímavo farebne a svetelne koncipované. Mala som pocit, že z každého jedného obrazu by mohla vyjsť aj krásna fotografia. Dokonca by som tvorkyniam inscenácie navrhla, nech obrazy podržia dlhšie, aby sme sa mohli len tak dívať.

Odchod mladého muža na konci by pokojne mohol byť aj dlhší, s prechodom cez viacero radov sedadiel. Eddy odišiel, aby našiel sám seba a nemusel sa viac pretvarovať. Bolo veľmi pôsobivé vidieť priamo z javiska svetlo z exteriéru, svetlo na konci tunela, nádej na lepší život a pochopenie.

Zuzu Hudek