Queer tematika sa ani v súčasnom profesionálnom divadle neobjavuje v reprezentatívnej intenzite, preto možno jej spracovanie v ochotníckom prostredí považovať za novú avantgardu. Inscenácia Dnes budem drsný chlap však našťastie nepôsobí ako prednáška o tolerancii. Herečky Tatiana Altusová, Eliška Pokorná a Laura Šebová sa radšej rozhodli rozprávať o homofóbii, odmietaní sexuálnej inakosti a potrebe vzájomného prijatia prostredníctvom príbehu.

Eliška si po prečítaní prvých viet predlohy pred skúšobným procesom musela dať silnú kávu. Nečudujem sa jej. Na otázku, či by k potlačeniu dominantného patriarchálneho modelu spoločnosti pomohla redukcia mačov vo vrcholovej politike, však neodpovedala. Prečo? Neopýtal som sa jej to. Som totiž drsný chlap a niektoré otázky si nechávam pre seba.

Herečky sa rozhodli do postavy Eddyho, ktorý je gay, neobsadiť muža. Obávali sa, že by jeho skúsenosť mohol stvárniť nepatričným spôsobom. Tu som sa chcel zastať Tomáša Muchu, hosťa predstavenia, ktorý sa na javisku mihne presne 42 sekúnd, z čoho približne 30 iba kráča cez hľadisko, vychádzajúc z Národného domu. Nezastal som sa ho. Som totiž drsný chlap.

Oveľa viac ma zaujímalo, čo si dievčatá myslia o drsných chlapoch. Čo je na nich najodpudivejšie?

„Pľuvanie na zem,“ hovorí Laura.

„Mudrovanie,“ odpovedá Tatiana.

„Toxicita,“ pridáva Eliška.

Dobre. Pľuvať teda nebudem. Mudrovať prestanem zajtra. A toxicitu si nechám na redakčnú poradu, keď mi šéfredaktorka bude tento text edične narúšať.

A akú vlastnosť si na mužoch vážia najviac? Odpovede už zaznievajú so zasnívaným povzdychom.

„Keď ma počúva,“ hovorí Laura.

„Keď ma prijíma,“ odpovedá Tatiana.

„Keď chce aktívne komunikovať,“ dodáva Eliška.

V tej chvíli si uvedomujem, že byť drsným chlapom je vlastne strašná drina. Treba pľuť, mudrovať, nepočúvať, neprijímať a zásadne nekomunikovať. Oveľa jednoduchšie by možno bolo skúsiť byť normálnym človekom. Lenže to by už nebola taká zábava. Tak som napľul na zem, napravil si prepotené tričko a rozhovor ukončil.

Moľa