Prišiel som na festival v stredu o 11:02, sadol si za stôl v Brepte a o 12:33 sa mi zastavili analógové hodinky na ruke. Čitateľstvo festivalového denníka tohtoročného Belopotockého Mikuláša si teraz zrejme myslí, že opakujem ten istý vtip, pretože som o identickom incidente písal už v tamojšom úvodníku (In č. 1, str. 1). Ibaže bizarná mágia sa zopakovala. Existujú dve vysvetlenia: buď mi – ako bývalému šéfdramaturgovi a bývalému šéfredaktorovi – došli už aj nápady a recyklujem samého seba, alebo sa z júnového Liptovského Mikuláša presunulo elektromagnetické mračno do neskoroaugustového Martina. Možnosť, že si musím vymeniť baterku v hodinkách, pochopiteľne neexistuje.

Výstižne tento metafyzický úkaz zachytili už klasici populárnej hudby. „Můj čas je pouhopouhé prozatím,“ spieva sa v jednom šlágry. A keďže na festivale tradične rešpektujeme autorské práva iba okato, môžeme si to pre potreby tohto úvodníka preložiť ako: „S časom tu jednoducho občas je**e.“

Čas sa zastavil aj Matejovi Moškovi, ktorý celú večnosť opravoval televízor kvôli nočnému kvízu vo foyer. Neopravil. Čas sa zastavil detským účinkujúcim, ktorí čakali na svoju vedúcu súboru pred kebabárňou. A čas sa, samozrejme, zastavil aj všetkým tým, ktorí si povedali, že dnes určite nepôjdu na rozborový seminár do stanu. Áno, už stojí!

Scénická žatva je totiž zvláštne miesto. Človek sem príde na niekoľko dní a veľmi rýchlo stratí schopnosť diferencovať medzi včerajškom, dneškom, (pra)vekom, pohlavím, záhlavím, detskou radosťou z tvorivosti a dospeláckou demenciou z nej. Na Žatve sa totiž vek stáva iba administratívnym údajom. Deti sa hrajú na dospelých, dospelí sa hrajú na deti a všetci sa tvária, že je to umelecký proces. Aj vystresovanú otázku Lenky Dzadíkovej „My už máme iba dve minúty do predstavenia?“ s úsmevom spacifikoval jej kolega Vladimír: „Vždyť to je celé století!“

Možno je teda úplne logické, že sa mi aj na Žatve zastavili hodinky. A nech sa mi odteraz zastavujú vždy! Už to nevnímam ako poruchu, ale ako službu. Festival ma zrejme upozorňuje, že existujú miesta, kde čas nemá navrch. Miesta, kde sa dá na chvíľu zabudnúť na deadliny, maily, grantové výzvy, rozpočty, pracovné úväzky, reorganizácie, optimalizácie a všetky ostatné civilizačné vynálezy, ktorými sme si vysvetlili, že žijeme organizovaný život. Takže ak sa aj vám počas Žatvy zastavia hodinky, neľakajte sa. Nie ste pokazení vy. Pravdepodobne sa pokazil čas.

Moľa