Včeličky naše, ak ste prišli dnes, vitajte. Ak skôr, ste super. A ak ste už odišli, tak čaute. No my sa nikam nechystáme. My v Martine ostaneme aj po Scénickej žatve, pretože na námestí kričali, že chcú prídavok. Radosti. Ale možno sa mýlime a kričali prívarok na Fest jedle. To už sa nikdy nedozvieme a ani to nie je podstatné. 

Totiž, keď je Žatva, nič ostatné nie je podstatné. Nie je nutné vedieť, že istá bývalá tenistka páli knihy. Nie je dôležité, že chuťové bunky sa menia každých sedem rokov. Ani to, že nevieme nájsť katarziu hodnú 21. storočia. Dokonca za nepodstatný považujem aj fakt, že jedna martinská pizzeria má v ponuke naozaj bizarné názvy, ktoré nekorešpondujú s výslednou chuťou (okrem Pozdravu z pekla, pozn. red.).

Dôležité je, že sme šťastní. Že sme sa stretli pri spoločnej aktivite, nebojíme sa interakcií a fandíme si navzájom. Aj to, že krásna žltá farba zdobiaca vizuál 104. ročníka húcka k svalovici na líčkach. A že tie líčka si potom s rumeňom ukladáme na vankúš a každým ránom sú kútiky pier čoraz bližšie k ušiam. A keď chceme, nájdeme si chvíľku aj na Duolingo. 

Pretože kľúčové je nebáť sa, odhodiť starosti, chytiť gitaru a spievať pri guláši ako by ťa nikto nepočul. A tváriť sa ako spasiteľ, keď dávaš tringelt z gastráčov. Lebo o tom je život!

Scénická žatva do teho! Nebojí sa ničeho!

Felďo Mrauček