„Bolo by fajn, keby sa ľudia viac zaoberali písaním drámy a menej písaním komentárov na sociálnych sieťach“
Michal Ditte je považovaný za druhého najšťastnejšieho dramaturga na Slovensku – hneď po Petrovi Pavlacovi. Je dramatikom, rozhlasovým a televíznym tvorcom, spoluzakladateľom Divadla Pôtoň v Bátovciach. Proste neskutočne talentovaným človekom, pracovitým ako včielka. Nie je tak možné, aby v našej Včeličke chýbal rozhovor s ním.
Si porotcom súťaže Žatva drámy, ktorá sa zameriava na neprofesionálnych dramatikov / dramatičky. Aké témy tento rok rezonovali v ich tvorbe?
Keďže prišlo do súťaže tridsaťdva textov, tak témy boli, samozrejme, rôznorodé a každá dráma priniesla svoju vlastnú. Od šikany až po klasické rodinné alebo medziľudské vzťahy. Ten tematický rámec sa priamou úmerou množil podľa počtu textov.
A aké témy v súčasnej dráme rezonujú s tebou?
Som otvorený akýmkoľvek témam, ktore sa objavuju v dráme – či už ako čitateľ alebo divák. Ale asi viac preferujem témy, ktoré prinášajú dokumentárne materiály alebo autentické výpovede. Niečo, čo sa naozaj viaže k udalosti a situácii veľkých alebo malých dejín. Malé dejiny ma zaujímajú o niečo viac, lebo tie veľké sme už zmapovali a zažili. Práve to je pozoruhodné, ako tie malé dejiny na bežného človeka vplývali alebo vplývajú v čase tých veľkých.
Prečo je dôležité, aby neprofesionálni umelci písali drámu?
Tak dramatici vo všeobecnosti sú veľmi pokojní a tichí, nie veľmi extrovertní ľudia. Takže by bolo vlastne fajn, keby sa viac ľudí zaoberalo písaním drámy a menej písaním komentárov na sociálnych sieťach. Možno by bol svet o čosi krajší, keby všetci písali drámy. Nemuseli by sa ani inscenovať, stačilo by ich písať do šuflíka, len nech sú tí ľudia tíško a nerozrušujú verejný priestor svojimi turbo kvakmi.
Scénická žatva alebo Divadlo Pôtoň?
Asi by som odpovedal, že Divadlo Pôtoň. Scénická žatva je ale veľmi dôležitý festival aj pre Divadlo Pôtoň. Bez Scénickej žatvy by Divadlo Pôtoň nebolo. Na Žatve sme spolu s Ivou (Ditte Jurčovou, pozn. red.) strávili mnoho rokov, vystriedali veľa pracovných pozícií, asi vlastne všetky, ktoré tu je možné vystriedať. Takže je to veľmi dôležitý priestor a čas v našich životoch.
Ako písať drámu a nestratiť nádej?
Nádej sa asi nestráca tým, že niekto píše drámu. Keď píšem, absolútne vypínam okolie a som vo svojej hlave, v nejakom zvláštnom priestore. Čiže to mi dáva nádej, že vôbec písať môžem, lebo mohlo by sa aj stať, že by som nemohol.
Čo ťa teší v dnešnom divadle?
Všetkých musí tešiť, že nejaké dnešné divadlo vôbec ešte existuje. Musíme dúfať, že prežije aj túto etapu našich dejín a nezanikne toho strašne veľa. A ak aj niečo zanikne, tak niečo nové vznikne a bude to rovnako dobré, možno ešte kvalitnejšie.
Emmka Fennka Liennka Hyennka