Matúš Slanina dokázal pomerne náročný text Daniila Charmsa veľmi dobre uchopiť a sprostredkovať jeho absurdnú logiku divákovi. Podarilo sa mu nielen pochopiť komplikovaný myšlienkový tok, ale predovšetkým ho komunikovať tak, aby mu publikum rozumelo a mohlo naň bezprostredne reagovať. Živý smiech divákov bol dôkazom, že Matúš dokázal presne zachytiť komický potenciál Charmsovho textu bez toho, aby jeho absurdnosť zjednodušil.
Veľmi dobre vystavaný bol aj jeho emočný oblúk. Na začiatku akoby do problému postupne prenikal a pokúšal sa mu porozumieť. Postupne ho však téma a vlastný myšlienkový pochod začnú pohlcovať – začne sa nimi zaoberať s čoraz väčším zaujatím a zároveň sa nimi začína sám baviť. Až napokon dospeje do stavu úplného vyčerpania, akoby ho absurdná úvaha, do ktorej sa na začiatku iba opatrne pustil, napokon celkom premohla. Tento vývoj dal prednesu výraznú vnútornú dynamiku.
Za pozornosť stojí aj kostýmová voľba. Košeľa s gombíkmi zapnutými do nesprávnych dierok a jeden vyhrnutý rukáv vytvárali už na úrovni vizuálu jemný obraz chaosu, narušenej logiky a absurdnosti. Nepôsobili ako samoúčelný gag, ale akoby prenášali princíp Charmsovho sveta priamo na postavu recitátora – aj samotný človek, ktorý sa pokúša usporiadať nezmyselnú úvahu, je už trochu „nesprávne zapnutý“.
Matúšov prednes tak nestál iba na reprodukcii textu. Dokázal z neho vytvoriť živú situáciu a postupne vtiahnuť diváka do sveta, v ktorom sa logika mení na absurditu a absurdita na humor. Na mladého recitátora išlo o veľmi suverénne a invenčné uchopenie náročného autora. V kontexte spomenutého, samozrejme, nemožno obísť skvelé pedagogické vedenie Mateja Feldbauera.
Thalia Král si v montáži Obrazy zmiznutého sveta veľmi dobre poradila s náročným rytmickým a významovým vrstvením textov Jozefa Mokoša a Lawrencea Ferlinghettiho. Jej výraznou devízou bola výborná výslovnosť, čistá artikulácia a zrozumiteľnosť, vďaka ktorým zostával aj poeticky bohatý text stále čitateľný a komunikačne živý. Recitátorka citlivo pracovala s temporytmom a dynamikou reči. Osobitne sa jej darilo akcentovať ferlinghettiovské hravé náhodné rýmové pasáže, ktorým dala ľahkosť, nadhľad a prirodzený hudobný rytmus. Práve opakujúci sa refrén „Svet je ohromné miesto, kam sa narodiť“ sa v jej interpretácii stával nosnou myšlienkou celej montáže a vytváral pevný oblúk medzi jednotlivými obrazmi. Ferlinghetti tam používa iróniu. Hovorí, že svet je síce nádherný, ale súčasne v ňom existuje hlad, utrpenie a ľahostajnosť ľudí. Zaujímavý kontrast k tomu tvorili biblické a religiózne výjavy príbehov Ježiša, Mojžiša či Herodesa. Tieto pasáže priniesli do montáže inú, vážnejšiu významovú polohu, hoci práve tu som si miestami kládol otázku, či ich duchovná a životná skúsenosť úplne zodpovedá veku mladej recitátorky. Nevnímam to však ako chybu interpretácie, skôr ako prirodzené napätie medzi veľkým básnickým obrazom a osobnou skúsenosťou interpreta. Čiernobiely kostým vytváral čistý a esteticky presný kontrast k farebnosti poetických obrazov. Thalia Král podala kultivovaný, rytmicky vyspelý umelecký prednes, ktorý zaujal najmä svojou jasnosťou, muzikalitou reči a schopnosťou sprístupniť publiku poéziu bez toho, aby stratila svoju obraznosť a vnútornú hĺbku.
