„Divadelná liaheň“ ZUŠ Jozefa Rosinského už nezasahuje len do oblasti detskej dramatickej tvorivosti, divadla mladých, divadla poézie a umeleckého prednesu, ale už aj divadla dospelých. Niektorí do tejto kategórie skrátka dorástli.

Tvorivému tímu pod vedením Marice Šiškovej poslúžila ako predloha kniha Dorit Rabinjanovej Všetky rieky. V príbehu (a na javisku) sa stretajú Palestínčan a Izraelka. Spojí ich náhoda počas študijného pobytu v New Yorku. Od prvého momentu nám je jasné, že takýto vzťah bude ústiť do tragédie. Otázkou je len do akej.

Liat sa pýta: „Dá sa v našom prípade nehovoriť o politike?“ Nedá, ale inscenácia je najmä o láske. Láske tak silnej, že sa prenesie aj cez hrozbu odvrhnutia rodinou a ubráni sa pokusom odolať jej na základe racionálnych argumentov – prekonáva všetky turbulencie, pretrváva a mocnie.

Na javisku je mobiliár, stojany na plátna, ktoré odkazujú na to, že Hilmí je maliar. Sú však nadrozmerné, dá sa po nich aj loziť. Pracovať sa dá aj so skladacou pohovkou, ktorá v rôznych polohách mení svoju funkciu. Prácou so scénickým prvkami sa inscenačný tím snažil vysporiadať so statickosťou a literárnosťou predlohy. Herci robia bežné úkony – obliekajú sa, čistia zuby, ustielajú, Hilmí maľuje. Pracujú však aj s javiskovou metaforou. Takmer celý čas javisko delí projektovaná svetelná čiara – symbol rozdeleného mesta a krutého konfliktu. Liat a Hilmí, hoci sú spolu, vlastne nie sú – medzi hercami nedochádza k fyzickému kontaktu, dokonca sa im nestretávajú ani pohľady. To sa zmení až v závere.

Inscenácia Všetky rieky je predovšetkým príležitosťou pre Ivana Černuška a Alexandru Zeleňákovú. Takmer hodinu a pol stvárňujú prudké zamilovanie, neustále pochybnosti, výbuchy hnevu a konfrontáciu s realitou, ktorú nedokážu zmeniť. Príležitosť využili naplno. Vznikla konzistentná inscenácia o láske v zlom čase a napokon aj na zlom mieste.

Lenka Dzadíková