Mŕtve slzy sa menia na ľad na mojej ruke sú veľmi neobvyklým a intenzívnym javiskovým tvarom. Inscenácia, ktorá stojí na hranici medzi divadlom, performanciou a osobným rituálom, spracúva tému straty blízkeho človeka – smrť otca. Nejde však o rozprávanie príbehu o smútku, ale o jeho samotné prežívanie a fyzické sprítomnenie.

Natália Lacinová vytvára mimoriadne silný, miestami až fyzicky bolestivý výkon. Takmer všetko sa odohráva bez slov, prostredníctvom tela, pohybu, gesta a intenzívnej práce s priestorom. Jej telo vstupuje do metaforického dialógu s autentickými videozáznamami z detstva, na ktorých sa opakovane objavuje jej otec. Minulosť tak nevystupuje ako spomienka, ale ako živý a stále prítomný partner súčasného konania.

Výraznou súčasťou inscenácie je aj jej výtvarná a scénografická zložka. Popri videoprojekcii sa v priestore nachádzajú rôzne výtvarné inštalácie, ktorých jednotlivé komponenty tvoria osobné predmety z detstva performerky. Scénografia tak nie je iba vizuálnym rámcom diania, ale stáva sa ďalšou vrstvou osobnej pamäti. Táto práca s autentickým materiálom výrazne umocňuje intimitu inscenácie a pocit, že divák vstupuje do priestoru, ktorý je zároveň javiskom aj veľmi osobným archívom spomienok.

Mimoriadne dôležitá je tiež režijná práca Kristíny Šimkovej. Celá inscenácia by pravdepodobne nebola možná bez jej tvorivého, invenčného, ale predovšetkým empatického prístupu. Šimková nie je ukrytá za hranicou javiska, je priamo prítomná v priestore spolu s performerkou a vytvára pre ňu akýsi ostrov bezpečia, opory a dôvery. Ich vzájomné napojenie nepôsobí ako inscenovaný prvok, ale ako prirodzená a nevyhnutná súčasť diania. Zdá sa, že práve vedomie tejto prítomnosti umožňuje Natálii Lacinovej podstúpiť tak radikálne osobný a fyzicky náročný proces. Režijná práca tu preto nespočíva iba v organizácii javiskových prostriedkov, ale aj v citlivom vytvorení podmienok, v ktorých sa môže takto krehký a osobný materiál vôbec stať verejným javiskovým aktom.

Najsilnejším momentom inscenácie je Lacinovej absolútna prítomnosť a miera odhalenia. V istom okamihu preto prestávajú byť podstatné bežné otázky divadelnej techniky, estetiky, či hereckého výkonu. Ocitáme sa skôr pri akomsi verejnom smútení, osobnom rituáli alebo dokonca verejnej terapii. A práve táto neistota, kam inscenáciu vlastne zaradiť, je jej veľkou kvalitou.

Mŕtve slzy sa menia na ľad na mojej ruke preto nevnímam predovšetkým ako „divadlo“. Je to skôr veľmi odvážny pokus premeniť osobnú skúsenosť so smrťou na zdieľaný javiskový akt. A napriek – alebo práve vďaka – svojej radikálnej intimite dokáže zasiahnuť aj diváka. Bol to mimoriadne silný, neobvyklý a v pravom zmysle slova nezabudnuteľný divadelný zážitok.

Patrik Lančarič