Najprv bola školská súťaž, potom rodinný archív, veľa spomínania a dve ženy, ktoré si pri tvorbe postupne našli cestu k sebe. Z toho všetkého vyrástla krehká multimediálna osobná spoveď Natálie Lacinovej a Kristíny Šimkovej. A je to celé veľmi dojímavé.

Ako ste sa dali dokopy pri tvorbe tejto performancie?

NL: Ku Kike chodím do súboru už asi tri roky.

KŠ: Raz Naty prišla za mnou, či by som jej nepomohla s monodrámou na školskú súťaž v angličtine. Mala trošku nahodený text a predstavu, ktorá nám začala pripomínať jej rodičov, detstvo a dospievanie. Na základe toho sme si povedali, že vytvoríme monodrámu o jej vzťahu k otcovi. Veľmi sme sa počas tvorivého procesu zblížili.

Bola to vaša prvá skúsenosť s monodramatickým tvarom?

KŠ: Už som robila na iných performanciách, ale ešte nie na monodramatických a multimediálnych. S Naty a tiež Alžbetou Papíkovou, ktorá študuje intermedialitu v Brne, sme ten tvar objavovali, materiál presúvali, vyhadzovali a pridávali.

NL: Postup bol taký, že som priniesla svoj rodinný archív a Kika ho mohla slobodne selektovať a dívať sa naň s odstupom.

Naty, ide o spracovanie tvojho osobného príbehu o strate otca. Máš nejaké stratégie, ktoré ti pomáhajú túto ťarchu na javisku ustáť? Napríklad očistný rituál po klaňačke?

NL: Svoj život som už spracovala a Kika sa počas skúšobného procesu neustále uisťovala, či som OK. Pre mňa má hranie tohto predstavenia skôr katarzný a príjemný účinok – môžem si zaspomínať na to pekné, čo sme s ockom prežili.

Vyvíja sa performancia každou reprízou alebo ide o uzavreté a konečné dielo?

KŠ: Premiéru sme mali v októbri minulého roka a odvtedy sa predstavenie veľmi zmenilo a neustále mení. Takto sme napríklad dodali záverečné video, v ktorom je Naty na strome.

NL: Vyvíja sa totiž aj môj vzťah k téme, no mám pocit, že v súčasnosti je to už dosť vyzreté. Dúfam, že predstavenie už nezanecháva iba ťaživý pocit, ale aj istú nádej a možnosť uzdravenia.

Moľa