Väčšina našich inscenácií vychádzala z miestnej obecnej kroniky, v ktorej sme našli zaujímavú udalosť, situáciu alebo osobnosť, a na základe toho sme napísali autorský scenár (napr. o sološnických emigrantoch, o priebehu 2. svetovej vojny v dedine a iné). Tentokrát sme sa ale rozhodli preštudovať inú kroniku – kroniku športu – hádzanej. Keď sa v Sološnici v školskom roku 1970/71 začínali prvé hráčky vo svojich trinástich či štrnástich rokoch zoznamovať s hádzanárskou loptou a s pravidlami hádzanej, nikto vtedy netušil, ako ich príbeh bude pokračovať ďalej. Vďaka správnemu vedeniu zo strany trénera a neskôr trénerky sa dievčatá zlepšovali a zrazu sa dostali do vyšších kategórií a vyrastali z nich hráčky ligových dorasteneckých družstiev. Jednotlivé družstvá sa pravidelne zúčastňovali okresných, ale aj krajských kôl v hádzanej. V Sološnici organizovali vlastný turnaj. V kronike z roku 1978 sa píše: „Najväčší úspech v histórii školy aj obce v oblasti telesnej výchovy dosiahla hádzaná dievčat, keď pre rok 1978 sa stalo družstvo žiačok pod vedením uč. Ľ. P. majstrom SSR a na majstrovstvách republiky (ČSSR) obsadilo 2. miesto.“

Hádzaná písala svoju športovú kariéru v Sološnici takmer 20 rokov. Naša hra nie je o konkrétnych menách ani o konkrétnych udalostiach, ale o pocitoch, ktoré zostali, o priateľstve, o odvahe, o radosti z hry, o tom, ako sa spomienky stávajú legendami.

Inscenácia, ktorá sa prevalila ako tsunami autenticity cez naše duše, nie je ich jediným výstupom. V ich prípade totiž ide o komplexné naplnenie zmyslu divadla ako média, ktoré sa zrodilo z komunity, komunite slúži, rozvíja ju a dáva jej svoj vlastný zmysel v reflexii seba samej.
— Peter Pavlac (BRAVÓ, denník festivalu Belopotockého Mikuláš 2025)

O divadelnom súbore Sološnickí divadelníci

Sme skupina skoro 40 ľudí rôznych vekových kategórií a vytvorili sme už 11 autorských inscenácií. Pracujeme s informáciami, ktoré nachádzame v miestnych kronikách, a prinášame tak na javisko častokrát zabudnuté príbehy, ktoré sú dôležité pre našu históriu. Náš kolektív je rôznorodý, a to je na ňom skvelé. Netvoria ho iba herci, ale vyprofilovali sa aj scenáristi či technici. Okrem tvorby inscenácií sme organizovali kultúrno-rodinný Festival na 4 sudoch, ktorý prináša do Sološnice súčasné umenie a workshopy, alebo „Posedenie na terase“, kde vystupujú rôzne kapely, organizujú sa rôzne workshopy, debaty… Festival sa tešil veľkej návštevnosti (viac ako 1 500 návštevníkov) a na programe sa podieľali aj zahraničné súbory. V roku 2024 sme z druhého miesta na Divadelných konfrontáciách v Stupave postúpili na Belopotockého Mikuláš, kde sme získali Strieborné pásmo a špeciálnu cenu za udržiavanie tradície a výber lokálnych tém. Adrián Kovár (scenár/herec) získal 1. miesto za text Karanténa v súťaži Žatva drámy. V roku 2025 sme za inscenáciu ŠOFERÁK získali 1. miesto v Divadelných konfrontáciách v Stupave a Bronzové pásmo na Belopotockého Mikuláši v Liptovskom Mikuláši.

Autor: Adrián Kovár
Réžia: Sára Zetocha Čermáková
Scénografia: Magdaléna Teleky
Kostýmy: Kolektív Sološnických divadelníkov
Hudba: Martin Konvička
Herecká spolupráca: Dominik Teleky
Technika: Maroš Mandelík, Milan Kousal
Foto a grafika: Miroslava Sojková

Účinkujú:

Terka st. – Veronika Kovárová
Terka ml. – Lívia Kovárová
Anička st. – Júlia Jánošíková
Anička ml. – Zara Danielová
Zuzka st.– Janka Báchorová
Zuzka ml. – Eveline Chvílová/Terezka Kaňková
Alenka st. – Erika Hubeková
Alenka ml. – Sára Hirthová
Tréner – Adrián Kovár
Jožko – Peťo Terál
Feri – Tomáš Dinuš
Lekár/masér – Stano Timčo
Pali, otec Terky – Ľuboš Kordoš
Autobusár Tóno – Peťo Ralbovský
Jeho pomocník Oto – Šimon Hubek
Rozhodkyňa – Petra Pohanková
Tréner Brezovej – Dominik Ralbovský/Ján Želipský
Šenkérka Amala – Marta Bordáková
Šenkérka Bjetka – Marta Mikušová
Detskí fanúšikovia: Adrián Rafael, Oliver Kovár, Samuel Kovár, Adam Sojka, Zara Siekierzynska, Dorotka Kaňková, Charlotta Chvílová