Ak má pojem „dedinské divadlo“ pachuť čohosi zastaraného, divadelný súbor zo Sološnice nám ukázal, ako to zmeniť – inscenáciou Majsterky prezentuje, ako by malo vyzerať „dedinské divadlo“ 21. storočia. Mimoriadne sympatické javiskové dielo čerpá z lokálnej histórie (úspech malej obce v ženskej hádzanej na československej úrovni), je v nárečí, do procesu vzniku a hrania zapája miestnych od škôlkarov po dôchodkyne a nenúti ich do psychologického herectva, ale stavia na ich autenticite. A ako sa ukázalo na žatevnom predstavení, herečky vedia aj veľmi pohotovo improvizovať, ak je to potrebné.

Adrián Kovár napísal hru, ktorá nespracúva konkrétne osudy. Text nezaložil na silnom konflikte, ide skôr o zobrazenie atmosféry, súdržnosti, prajnosti a toho, ako prežívali mladé dievčatá prípravu, úspechy alebo nesúhlas rodičov. Priestor dostane aj tréner, ktorý objasňuje, ako sa ocitol v Sološnici a prečo začal trénovať práve hádzanú. Kolorit dotvárajú miestni chlapi, ktorí opravujú tímový autobus, natierajú lavičky, kosia ihrisko a snažia sa zabrániť tomu, aby sa naň chodili defekovať husi. Ženy zas vedú bufet s výčapom a klobásami. Deti chodia povzbudzovať.

Sára Zetocha Čermáková pracuje s réžiou strihu, premyslene strieda časové roviny a v spolupráci s Magdalénou Teleky zrozumiteľne člení priestor. Pracuje aj s kostýmovým znakom a javiskovou metaforou (napríklad, keď hráčky idú na zápas po diskotéke, nastúpia oblečené v šatách z predchádzajúcej noci a topánkach na podpätkoch ako symbol oslabenia po prebdenej noci).

Inscenácia Majsterky je príjemne dojemná a nie otravne sentimentálna. Vzbudzuje záujem o tému a sympatie k súboru.

Lenka Dzadíková