Jakub Molnár nie je len súčasťou našej redakcie. Jemu jedna funkcia nestačí, a tak má väčšinou na Žatve povinností viac. Tento rok to bola propagácia (nielen jeho) novej publikácie Festival Belopotockého Mikuláš. Avšak vydanie knihy ho natoľko prestimulovalo pozitívnymi emóciami, až sa napokon samotného krstu nezúčastnil. Tak vám prinášame aspoň rozhovor.

Ako vznikol nápad zostaviť knihu o Belopotockého Mikuláši?

Festival v roku 2025 oslávil svoj jubilejný 50. ročník. Bolo teda prirodzené, aby niekto zachytil jeho príbeh, vývojové etapy, výrazné počiny a vzdal tak úctu jednému z najdôležitejších podujatí v ochotníckom divadle. A nielen to, ale aj zreflektoval dôležité historické míľniky a kriticky sa obzrel napríklad na dobovú kultúrnu politiku, (ne)podporu ochotníckej tvorby či večné hádky medzi súbormi a odbornými porotami. Vážim si, že mi NOC dala dôveru a mohol som túto publikáciu zostavovať.

Je niečo, čo ťa pri štúdiu histórie Belopotockého Mikuláša prekvapilo?

To, že na festivale začínali také výrazné osobnosti akými sú Jozef Bednárik, Blaho Uhlár, Vlado Benko, Iveta Ditte Jurčová alebo Sláva Daubnerová, vedia asi mnohí. No prekvapilo ma, akú kľúčovú pozíciu mal svojho času Belopoťák v rámci festivalovej siete. Na rozdiel od študentských alebo tematických festivalov bol dlhé roky „stredným prúdom“, platformou, kde sa zo začiatočníkov mohli stať (a často aj stávali) skúsení tvorcovia a tvorkyne. Pre stovky  súborov šlo o formujúcu skúsenosť.

Skús nášmu čitateľstvu v skratke vysvetliť proces, ako vzniká takýto typ publikácie.

Na začiatku sme si museli stanoviť jasný koncept. Chceme vytvoriť katalóg všetkých súťažných inscenácií? Analyzovať iba reprezentatívnu vzorku? Alebo sa sústrediť na vybraný segment javiskovej tvorby? Rozhodli sme sa zmapovať festival ako taký – jeho zmeny v organizačnej štruktúre, vplyv dobovej politiky, ale aj najvýraznejšie herecké výkony atď. Hlavnú niť knihy tvorí dramaturgická analýza každého ročníka, vďaka čomu môžeme sledovať, akými témami sa súbory zaoberali, a tým to vzťahovať na žitú realitu. Nemohli sme spomenúť každú inscenáciu. Skôr som túžil, aby bola knižka akýmsi lakmusovým papierikom dobového myslenia (nielen) o divadle.

Plánuješ pokračovať v dokumentovaní histórie jednotlivých postupových súťaží?

S kolegyňou Martinou Mašlárovou pracujeme na našom opus magnum, rozsiahlej komplexnej publikácii o novodobých dejinách ochotníckeho divadla. Radi by sme nadviazali na výskum prof. V. Štefka a L. Čavojského, po ktorých nasledovali už iba čiastkové knihy. Baví ma to, lebo slovenské ochotnícke divadlo je unikátny svetový fenomén, ktorý si zaslúži, aby ho niekto zaznamenal a uchoval v kultúrnej pamäti. A áno, existuje viacero dôležitých festivalov, ktoré by si zaslúžili svoju knihu. 

Koľko očakávaš predaných výtlačkov a koľko autorských výtlačkov dostaneš?

Z nákladu 300 kusov sa 70 vyčlení pamätníkom, spoluorganizátorom, významným súborom atď. Zvyšok by som bol veľmi rád, ak by sa podarilo distribuovať do knižníc a regionálnych osvetových stredísk. Nie som Dan Brown, takže zrejme na predaji nezbohatnem. Dôležité je, aby sa kniha dostala medzi ochotníkov a ochotníčky a snáď ich aj posmelila v ďalšej tvorbe.

Fejerpataky alebo Belopotocký?

Gašpar.

Ty sa vždy usmievaš. Prezraď nám svoj recept na šťastný život. Môže za to každoročná návšteva Žatvy? (Teda takmer každoročná. Niekedy sa aj ženíš. A to práve cez Žatvu. Náhoda?)

Môj recept je šťastný vzťah, výživné priateľstvá, dobrá ranná káva, vôňa kníh a vedomie, že aj keď ide všetko do riti, kolektívne robíme maximum pre to, aby sme neboli zaborení až tak hlboko. A toto všetko dostávam práve na Žatve. Takže nie je to náhoda, Žatva je moje útočisko.