Šikana nepadá z neba, ale dozrieva. Má počiatočné fázy, keď si agresor sprvu vytipuje dieťa náchylné k manipulácii či dôverčivosti a následne ho prenasleduje a mučí. Už Robert Musil zobrazil vo svojej prvotine Zmätky chovanca Törlessa desivé praktiky v rámci triedneho kolektívu a po ňom nasledovali ďalší a ďalší. A ak si ešte ktosi na Slovensku pred pandémiou nevšimol, že zbavovanie dôstojnosti, psychické i fyzické týranie či dokonca pokusy o samovraždu v školských laviciach sú závažný celospoločenský problém, po nútenej karanténe (ktorá zasiahla duševné zdravie mnohých mladých ľudí) to už musí byť očividné každému.
Do tejto bezútešnej klímy vstupuje divadlo Falangir s inscenáciou Spojenia, ktorá sa práve optikou zraniteľnej mladej generácie prihovára k vyššie opísanému. Čistý javiskový priestor sa postupne zapĺňa mozaikou detských tiel a drobnými smalltalkami a etudkami. Z presne vyskladanej expozície začne (aj za pomoci odlišného kostýmu) vytŕčať 12-ročný Teo, ústredná postava nasledujúceho príbehu.
Inscenácia postupne naberá potrebné vrstvy. Herci a herečky s roboticky rytmickým chladom opakujú slová metaforizujúce všadeprítomný tlak na dnešné deti – úspech, projekt, stres, škola, čas… Teo sa zasa zdôveruje, z akého socio-kultúrneho prostredia a ekonomicky zlej situácie pochádzajú jeho rodičia, čo sa stáva vďačným terčom pre jeho šikanátorov. Trefný, hoc skratkovitý opis našej reality (sociálne nerovnosti, vyžadovaná dokonalosť, pretrhávanie priateľstiev…) však prestanú zapĺňať dramaturgicky diferencovaní spolužiaci a spolužiačky. Z pôvodne rôznorodých postáv sa stane kolektívny antihrdina s jediným cieľom – ničiť život zraniteľnému Teovi. Je škoda, že sa dômyselnejšie nepracuje aj s výtvarnými prostriedkami, čiže s drevenými tyčami, ktoré iba efektne demonštrovali sprítomnenie témy násilia a medziľudských svárov, alebo s veľkým maliarskym igelitom, ktorý sa využije iba pri záverečnom obraze. Pritom tento plastový artefakt ponúka potenciálne oveľa väčšie spektrum významov.
Inscenácia má teda famózny úvod, stred pripomínajúci už skôr iba fotografické výjavy všeobecnej šikany na školách, no príde silný záver, v ktorom sa názov inscenácie stáva jej pointou – ako ľudia sa, žiaľ, dokážeme spojiť, stmeliť a rovnocenne postaviť jeden vedľa druhého až vtedy, keď nastane tragédia. Alebo sa aj potom začneme iba pokrytecky vyhovárať?
Jakub Molnár
Falangir nie je od slova falangy!
Redakčný rozhovor: Spojenia (kolektív) • Divadlo Falangir, Kostolište • Zlaté pásmo v súťaži Zlatá priadka 2023
O predstavení: Spojenia (kolektív) • Divadlo Falangir, Kostolište • Zlaté pásmo v súťaži Zlatá priadka 2023
