Divadlo, to vám nie je len taká nejaká záhaľka. To vám je práca o pote a najmä krvi. Ak niekto neverí, ľahko ho presvedčia devi nitrianske. Figúrki z porcelánu nech vás nezmjatnu, ich pohľad zračí, že duše majú dávno obrodené moderním zmíšľaním.

Koľko chromozónov má ryba, to síce nevedia, ale keď im alkoholickím mokom otvorenú ranu čistia, ani brvou nepohnú. Také sú to silné bojovnice (pun intended).

V družnom rozhovore sme sa ocitli, kde tu zrazu iná deva vkročí a ľúbezným hlasom riekne: „Akože úplne inak ma to hitlo ako naposledy.“ I švárny junák sa pripojí: „Bože, strašne sa mi to lúbilo, fakt super horor. Dáte mi Instagram?“ Redaktorka v rokoch len pozerá, ale veľa sa popritom čo-to aj o divadle naučí. Dievka, ktorú to hitlo, pokračuje: „Ja som to ako videla aj na Kubíne a mne sa to nepáčilo. Ale ja som vedela, že tomu len nerozumiem. To proste človek, keď niečomu nerozumie, tak vtedy sa mu to nepáči.“ Redaktorka si pomislí, že bodaj bi túto múdrosť počuli aj iní…

Na svojej planéte chcú dievki s nekondenzovaními chromozónmi kvetini, motíle a more s delfínmi, nad ktorím bi ležali ako siréni a pili Piña coladu. Ale pozor, ozrejmujú, že taká siréna nie je zlá, len ju muži hodili cez palubu a ona sa im mstí za svoje osamotenie. V Nitre si mladé siréni svoju frustráciu ventilujú radšej divadlom. Pred predstavením bi vraj možno aj na polku sveta nakričali, no keď stvoria umeňje, vznikne z ich hnevu niečo cenné, napríklad aj limunáda.

DP