Veľká časť inscenácií súborov starších žiakov na ZUŠ, prezentovaná na prehliadkach, sa venuje generačným autorským výpovediam. Je to dôležité, pretože práve v tomto veku je túžba vyjadriť sa prostredníctvom vlastných autorských počinov silná. Ak sa stretne zapálená skupina, citlivý pedagóg a vhodne zvolená téma, môže vzniknúť kvalitná inscenácia. To je prípad inscenácie Ako na… násť Divadelného súboru Lano, pôsobiaceho pri ZUŠ J. Kresánka v Bratislave. Inscenácia je zostavená ako návod na to, ako sa správať vo vzťahu rodič – tínedžer. A to návod pre obe strany. Takéto inscenácie o medzigeneračných vzťahoch sú obľúbené aj v dospelom autorskom divadle. V posledných rokoch sme mali možnosť vidieť niekoľko takýchto zaujímavých inscenácií. Obľúbil som si Testament divadla She She Pop, v ktorom tvorkyne študovali so svojimi otcami Shakespearovho Kráľa Leara a z ich vzájomných rozhovorov vzniklo silné dielo. Aj v tomto prípade cítiť, že tvorcovia a tvorkyne k téme pristúpili citlivo a hoci na javisku prezentujú predovšetkým svoj pohľad na rodičov a svoje videnie toho, čo urobiť, aby sa medzigeneračné vzťahy zlepšili, majú úprimnú snahu pochopiť aj druhú stranu a pozrieť sa na seba očami svojich rodičov.
Inscenácia je rozdelená na päť častí (Odstrihnúť sa, Zapadnúť, Rady tínedžerom, Rady rodičom a Vyznania), oddelených tanečným skečom trojice protagonistiek (je dobré, že protagonistky dostali priestor vytvoriť si choreografiu). Deväť hercov (traja mladí muži a šesť mladých žien) sa suverénne pohybuje po prázdnom priestore, v ktorom vytvárajú rôzne situácie, inšpirované rozhovormi (zväčša konfliktnými) s rodičmi či rovesníkmi. Situácie sú vybudované zreteľne a okrem dobrej a jasnej proxemiky (vyjadrenia vzájomného vzťahu postáv v priestore) sa herci a herečky prezentujú aj dobrou prácou s mimikou a gestom, cítia sa v priestore navzájom a dobre na seba reagujú. I práca s hlasom je v súbore na výbornej úrovni. Jednotlivé časti inscenácie mapujú vzťahy s rodičmi z rôzneho uhla. Sú vytvorené s ľahkosťou, rešpektom a pochopením pre tínedžerský jazyk. Opakovaním fráz a frazeologizmov, mnohokrát počutých a často v skutočnosti vyprázdnených, sa tu tvorí zaujímavá poézia. Mapovanie sveta dospelých, predstavenie toho vlastného, rady dospelým i tínedžerom sú vystavané funkčne a najmä vtipne. Ľudia na javisku sa hrou bavia a dokážu zabaviť aj tých v hľadisku. S koncom inscenácie by som ale možno trochu polemizoval – posledná časť Vyznania, ktorá sa odohrala takmer v tme za zvuku pomalej a romantizujúcej hudby akoby bola z iného diela. Chýbala jej energia a hravosť predchádzajúcich častí. Rozumiem, že vyznania chcú byť vnímané vážnejšie, ale to pomrkávajúce oko, ktorým rečník naznačuje, že cíti vážnosť chvíle a po vyslovení vyznania sa mu uľavilo, by sa mi zdalo bližšie tónu inscenácie.
Ján Šimko
