Scénická žatva 2024, profilovka (orezaná)

Reflexia štvrtkových prednesov

Ingeborg Bachmannová – Nepoznám iný lepší svet
Mariana Ondrejková

Vždy ma veľmi poteší, keď recitátori, najmä však recitátorky siahnu po ženskej poézii. Často pritom ide o súčasný, angažovaný, nekompromisný text žijúcej autorky, ktorých už máme viac, aj v prekladovej, aj v domácej tvorbe. Vďakabohu. Výber Mariany Ondrejkovej však smeroval ku krehkejšej, hoci ako britva ostrej poézii rakúskej autorky Ingeborg Bachmannovej vo vynikajúcom preklade Mily Haugovej. V Marianinom podaní sa tento výber stáva dokonalo prirodzeným, celé vyžarovanie recitátorky budí dojem, že keď dokončí svoj prednes, zájde si na čaj s Virginiou Woolfovou alebo Simone de Beauvoir. Alebo dokonca s Ingeborg Bachmannovou. Mariana má text dokonalo zvládnutý – v jeho významových rovinách, aj po formálnej stránke. Prechádza ním s akousi samozrejmosťou, identifikuje sa s ním, ponúka ho a (veľmi sympaticky) nemá potrebu vehementne nám, divákom, svoj názor vnucovať. Je nesmierne vnútorne disponovanou recitátorkou, s kultivovaným, mäkkým prejavom. A práve tieto kvality jej, myslím, ponúkajú možnosť byť vo verbálnej interpretácii aj oveľa odvážnejšou. V určitej časti svojho prednesu naznačila hru so zvukomalebnosťou, dynamikou, na malú chvíľu postavila do popredia prácu s formou. A veľmi jej to pristalo. Mariana Ondrejková má všetky predpoklady na to, aby, ak to tak bude cítiť, mohla na poli umeleckého prednesu v budúcnosti aj experimentovať.

Etgar Keret – Slušný chlapec
Simon Baláž

Izraelského prozaika Etgara Kereta mám v obľube, rovnako ako tisíce čitateľov po celom svete. Má humor, je nekonečne citlivý a pritom ironický až do špiku kosti. Jeho poviedky by som si však nepredstavovala ako materiál pre mladučkého, detského recitátora. A hľa, v prípade Simona Baláža to skvelo funguje. Identifikácia s postavou „slušného chlapca“, ktorý veľmi citlivo reflektuje konflikt rodičov, je autentická práve vďaka krehkosti, čistote a zraniteľnosti, ktorú mladý interpret v prejave prirodzene má. Simon je šikovný recitátor, má plastický prejav, veľmi pekne pracuje s významom, rytmom, dokonca aj drobná rekvizita v jeho rukách dojímavo dopĺňa jeho výpoveď (pričom treba oceniť, že nie je nadužívaná). Simon Baláž má nepochybne veľký recitátorský potenciál, ak ho práca s textom bude aj v budúcnosti baviť a napĺňať, určite v sebe objaví ďalšie a ďalšie recitátorské rozmery.

Amor Towles – Jahodový lekvár
Eliška Knižková

Text Amora Towlesa je nepochybne zaujímavý, ak je jeho výber výsledkom Eliškinej vlastnej čitateľskej skúsenosti, oceňujem ho o to viac. Rozumiem, že musel byť upravený či skrátený, v tomto prípade mám však pocit, že neplatí „menej je viac“. Bola by som zvedavá aj na širšiu verziu, možno by poskytla viac priestoru na vyfarbenie odtieňov. Každopádne, text je v Eliškinom podaní úderný, veľmi presne rozumieme, čo ním chce recitátorka povedať, dôležitejšie však je, že tomu rozumie aj ona. Nevyberá si na interpretáciu agresívny tón, je presná, občas dáva ponuku na viaczmyslové vnímanie. Jej prednes má pointu, dokonca príjemnú. Nadobudla som však dojem, že text aj recitátorka majú ešte jeden potenciál, ktorý by sa dal viac využiť. Humor. Humor v zmysle sebairónie, komentovania absurdných predstáv a dogiem, vysmiatia sa im prostredníctvom lekváru. Pridajme k tomu azda ešte štipku precíznosti vo formálnej rovine a Eliška Knižková si náš všetkých získa.

Katarína Šafaříková