V prvom čísle som za tematické spojivo prvého festivalového dňa označila obavy a strachy dospievajúcich. Vo štvrtok sa táto téma nevytratila, ale v nadväznosti na Jarné prebudenie sa ďalej rozvíjali témy vzťahov mladých ľudí k rodičom a autoritám, vzťahov vo všeobecnosti a objavila sa aj láska a sexualita. Druhý festivalový deň zahájila inscenácia Červená (sa) čiapočka komunitného divadla Dúhadlo, v ktorom účinkujú herečky a herci s downovým syndrómom. Pracujú pod vedením Lucie Kralovičovej a Erika Forgáča – toho žatevní pamätníci môžu poznať aj ako vedúceho komunitného Divadla KAMKO, ktoré na Žatve v roku 2013 účinkovalo s inscenáciou hľADÁM ťa EVA.
V prvom rade musím povedať, že rozhodne vnímam pozitívne, keď sa na festivaloch s istou prirodzenosťou objavujú inscenácie komunitných divadiel. Platí to aj o profesionálnom divadle – na festivale Dotyky a spojenia už viackrát (naposledy v roku 2023 s inscenáciou Norma) hosťovalo Divadlo z Pasáže s hercami a herečkami s mentálnym postihnutím či tento rok napríklad Divadlo bez domova. Včerajšie predstavenie Dúhadla potvrdilo, že tento typ divadla má skutočne svoje miesto aj na Scénickej žatve a divadelné kvality inscenácie neťahajú za kratší koniec popri terapeutickom aspekte.
Ako naznačuje prešmyčka v názve, inscenácia vychádza z klasického rozprávkového príbehu o Červenej čiapočke, od jej deja sa však tvorcovia taktiež hravo odchyľujú. Inscenáciu rámcujú rôzne fázy života dieťaťa – začína narodením a končí… ale nepredbiehajme. Už na začiatku vidíme, že dieťa tmoliace sa po javisku a volajúce ma-ma (v znásobenej interpretácii viacerých hercov), si vymedzuje svoj priestor, neposlúchne matku na slovo, ale spoznáva svet. Postupne sledujeme rast a dospievanie Červenej čiapočky, ktoré nie je vždy radostné. Vnímame jej inakosť, výsmech ostatných dievčat, keď sa prvýkrát vyparádi, no aj fakt, že chce zažívať rovnaké veci ako jej rovesníci – má napríklad rada hudbu a tanec (obzvlášť vtipná situácia diskotéky) a rovnako ako hocijakého tínedžera ju otravuje matkino napomínanie, aby si upratala izbu.
V jej prítomnosti sa objavuje aj neznámy chlapec, ktorý ju bráni pred výsmechom a javí o ňu záujem. Situáciu zblíženia však vždy naruší varovanie matky (nahrávka), na ktoré si Čiapočka spomenie – „pozor na vlka“. Umne a s humorom sú vybudované situácie v obchode, kam ide Čiapočka nakúpiť chorej babičke a stretne chlapca na druhom konci šnúry s klobáskami; v lese, kde sa Čiapočka stratí a neznámy jej pomáha nájsť cestu a ochráni ju pred dažďom, aj situácia stretnutia skupiny chalanov s babami, v ktorej si prejavia svoje sympatie. Na rande v kaviarni „U babičky“ kulminuje napätie medzi Čiapočkou a jej nápadníkom, keď však má dôjsť k bozku, dievčaťu sa opäť v hlave vynorí – „pozor na vlka“. Vtipne odzbrojujúci a emotívny je následne moment, keď Čiapočka konfrontuje chlapca s tým, že je vlk – po jeho odpovedi, že nie je vlk, ale Andrej, sa Čiapočka konečne zbaví strachu, dokáže sa zaľúbiť a odstrihnúť od rodičovských ochranárskych pudov.
Inscenácia tematizuje skutočnosť, že aj ľudia s Downovým syndrómom (či iným druhom inakosti) túžia po láske a fyzickom zblížení, čo je v spoločnosti stále vnímané ako tabu. Problematizuje aj prehnanú starostlivosť rodičov a obavy pred osamostatnením sa detí (nielen) s Downovým syndrómom. Robí to spôsobom, ktorý spája zmysel pre divadelnú skratku a pointovanie situácií, s rešpektom k danostiam členov a členiek súboru. Jednoduchá výprava (horizont pre tieňohru, drevené debničky ako multifunkčné konštrukčné prvky) a kostýmy poskytujú minimalistické, no funkčné zázemie pre hercov a herečky, ktorí a ktoré dokážu na javisku fungovať absolútne autonómne. Rovnako je umne využité použitie tieňohry pre zrkadlenie a dopovedanie situácií, ktoré sa odohrávajú v prednom pláne – napríklad ako zobrazenie vnútorného sveta Čiapočky, keď si predstavuje erotické vyústenie rande „U Babičky“.
Inscenácia Dúhadla nám ukazuje, že vlci symbolizujúci obavy sú spravidla len zbytočné predstavy v našich hlavách. Láska Červenej čiapočky a „vlka“ vypointovaná záverečným bozkom je zároveň pozitívnym metadivadelným odkazom aj v kontexte vnímania schopností a potrieb ľudí s inakosťou. A to je nepochybne jej najsilnejší moment.
Martina Mašlárová
