Prvý festivalový deň sa niesol v znamení generačných výpovedí, ktoré spájala tematická nitka rôznych strachov dospievajúcich. Nevedno síce, či je takáto koncentrácia výsledkom premyslenej dramaturgie festivalu alebo došlo k náhodnej kumulácii, je to však celkom príznačný fenomén. Štatistiky nárastu duševných chorôb u mladistvých v ostatných rokoch hovoria za seba a ak aj nehovoríme priamo o diagnózach, dôvodov pre „depku“ je okolo nás mnoho. Súčasné rozdelenie spoločnosti, vojnový konflikt u našich susedov, deštrukcia demokratických princípov a virtuálne i reálne pokrivovanie všetkých hodnôt, ale aj intímnejšie problémy vo vzťahoch či pri vytváraní skutočných priateľstiev vo svete, ktorému vládne tik-tok, to všetko musí byť pre dospievajúcich mimoriadne skľučujúce (nie že by pre nás dospelých nebolo).
Aj inscenácia Na streche, ktorá otvorila tohtoročnú Scénickú žatvu, poukazuje na „pokazený“ svet, ktorý je možnou príčinou nešťastia hlavnej hrdinky a ostatných decák z psychiatrického liečebného ústavu. Každodenný hluk, negatívne správy, nástrahy virtuálnej reality, v ktorej absentuje empatia – to všetko však, paradoxne, vidíme až na konci inscenácie. Dovtedy sledujeme len následky – svet mladých ľudí plných tráum a obáv, poznačených toxickými vzťahmi v rodine či v škole. Dubnický Detský divadelný súbor Bebčina pod vedením Miriam Martinákovej, ktorý nie je na Scénickej žatve žiadnym nováčikom, pri tvorbe inscenácie vychádzal z knihy autorky Holly Bourne s príznačným názvom Všetci sme snehové vločky. Podľa všetkého ide o bestseller v žánri young adult literatúry, ktorého hlavnou hrdinkou je Olive trpiaca duševnou chorobou (sama nechce vedieť presnú diagnózu, ale z jej prejavov tušíme, že ide o bipolárnu poruchu). Hoci v knižnej predlohe aj v adaptácii sa dianie koncentruje okolo nej, inscenácia od začiatku kladie dôraz na to, že nejde o individuálny príbeh. Aj v rovine textu (ja som ako ty… my), aj dôrazom na kolektívnu hereckú prácu upriamujú pozornosť na fenomén presahujúci individuálny príbeh.
Pochopiteľne, žáner divadla hraného deťmi pracujúceho s princípmi detskej dramatickej tvorivosti nutne redukuje predlohu skôr na náznaky situácií a vzťahov. Hrozí preto riziko istej povrchnosti, skratkovitosti, ktorá sa prejavila napríklad v scéne šikany v telocvični, kde sa pre vymyslenú príčinu automaticky všetci až na jednu spolužiačku obrátili proti hrdinke. Ich prežívanie a motivácie sú síce verbalizované, ale na javisku vidíme už len výsledok konania. Oceniť však treba kolektívnu súhru v pohybe a v spoločnej energii, ktorá je silnou stránkou práce Miriam Martinákovej s deťmi. Divácky fungujú aj viaceré hravé nápady (napr. znázornenie matky a otca nie individuálne, ale cez skupinu chlapcov na jednej a dievčat na druhej strane či choreografiu stelesneného psychologického dotazníka). Vizuálne stvárnenie rozdielnosti detí a „farebnosti života“ prostredníctvom kostýmov (farebné mikiny vs. čierne oblečenie v psychiatrickej liečebni) aj práca s rekvizitami (čierne látky reprezentujúce raz mreže ústavu, inokedy prikrývky ako akýsi obranný mechanizmus) boli súčasťou premyslenej koncepcie. Na druhej strane v prvej časti predstavenia sústredenie na intímnu rovinu výpovede narúšala technikália, ktorá bola zrejme iba sprievodným javom festivalového predstavenia, a síce nadmerne hlučná hudba. Taktiež sa mohlo po čase zdať, že skladba Brother Matta Corbyho je v predstavení nadužívaná a zbytočne znie aj na miestach, kde nepodporuje náladu situácie.
Jedným z významovo dôležitých „aktérov“ inscenácie je práve strecha, ktorá dala názov inscenácii a reprezentuje miesto, na ktorom sa hrdinka a jej spolužiaci cítia slobodne. Je to tajné miesto stretnutí a zároveň svet sám osebe. V našom slovenskom kontexte evokuje tragický prípad pätnásťročného Romana, ktorý minulý rok zahynul po skoku zo strechy školy. Aj hrdinka inscenácie sa po šikane v telocvični vyberie na strechu, kde ju dokonca niektorí spolužiaci „hecujú“ skočiť. Vnímame paralely medzi jej príbehom a príbehom, ktorý minulú jeseň otriasol Slovenskom. Napokon však strecha zohrá v hrdinkinom prípade pozitívnu úlohu – spolu s ostatnými deckami z psychiatrie zisťujú, že spoločné rozhovory o ich problémoch im pomáhajú cítiť sa lepšie. V istom momente vyjdú na strechu, aby spolu prekonali obmedzenia prostredia aj vlastnej mysle a vnímali svet z inej perspektívy. V tej chvíli začnú padať snehové vločky, ktoré všetci začnú chytať ako bezstarostné deti. Inscenácia tak dostáva pointu v tom, že kým sociologicky majú snehové vločky skôr negatívnu konotáciu, lebo označujú krehkosť a precitlivelosť mladej generácie, tu zaznieva, že snehové vločky sa na svet pozerajú z nadhľadu a majú nekonečné možnosti. Škoda, že po tomto závere nasleduje ešte jeden, pochmúrnejší. Je ním hrdinkin návrat do „normálneho sveta“, ktorý ani zďaleka nie je normálny. Našťastie, my sa ešte do normálneho sveta vracať nemusíme, pretože máme pred sebou ďalšie festivalové dni. Je pritom dokázané, že Scénická žatva má na psychickú pohodu účastníkov a účastníčok mimoriadne pozitívne účinky…
Martina Mašlárová
