Už viaceré inscenácie na 102. Scénickej žatve tematizovali dospievanie, búriace sa hormóny, pocity, ktoré lomcujú násťročnými, ich strachy, túžby a potrebu komunikovať o nich. Do tejto línie zapadla aj inscenácia Už, ktorú do Martina z neďalekej Žiliny priviezol súbor LET. Tri herečky v nej prostredníctvom textov autoriek Mirky Ábelovej a Rupi Kaur priniesli krátku, no údernú správu o tom, aké je existovať v ženskom tele, ktoré dospieva a hormonálne dozrieva. Ústrednými témami sa stali objektifikácia tela, komplexy a túžba po (seba)prijatí, ale predovšetkým menštruácia.
Aj v 21. storočí, keď ľudstvo dosiahlo vo väčšine oblastí obrovské pokroky, je to téma stále pre časť spoločnosti tabuizovaná. Tento fakt zviditeľnila o.i. práve indicko-kanadská poetka Rupi Kaur, keď v roku 2015 na Instagrame v rámci umeleckého výskumu zverejnila fotografiu seba samej s krvavým fľakom na nohaviciach. Okrem toho, že sociálna sieť fotografiu opakovane stiahla, si Rupi vyslúžila mnohé znechutené a mizogýnne komentáre, vrátane vyhrážok znásilnením a smrťou. Otvorene hovoriť o prirodzenosti tohto biologického procesu a o jeho sprievodných javoch je dôležité najmä pre násťročných, čo v inscenácii demonštruje aj trefná anketová nahrávka s váhavými odpoveďami respondentov-chlapcov, ktorí mali odpovedať na otázku, čo to tá menštruácia vlastne je.
Tri mladé ženy nás vo svojom javiskovom mini-manifeste vťahujú do svojho prežívania okolnosti dospievania – kladná odpoveď na otázku „už?“ otvára sériu obrazov, ktoré napriek použitiu textových predlôh môžeme vnímať ako tlmočenie ich vlastnej perspektívy. Vidíme dievčatá, ktoré si raz metaforickejšie (cez bozk a odtlačok rúžu), inokedy explicitnejšie (požičanie hygienických pomôcok) odovzdávajú skúsenosti; dievčatá, ktoré v zrkadlách skúmajú svoje nové krivky; dievčatá, ktoré sa v pohodlnom oblečení a s teplým čajom snažia prečkať fyzicky bolestivé chvíle. Pomáhajú si pritom jednoduchými prostriedkami, vnímame predovšetkým hereckú suverenitu a prirodzenosť trojice aktérok. Z ich práce s rekvizitou cítiť bábkarskú poučenosť vedúcej súboru Barbory Juríčkovej – zrkadlá sa napríklad stávajú tabuľami, na ktoré herečky píšu rôzne stereotypné a urážlivé výroky. Vzburu voči negatívnym komentárom a cudzím predstavám o tom, ako by mali ich telá vyzerať a ako fungovať, zas demonštrujú ich zotieraním a oslobodzujúcim hádzaním mokrých špongií do tabúľ. Inscenácia vrcholí momentom uvoľňujúceho tanca, počas ktorého sú dievčatá samými sebou a nemusia sa prispôsobovať žiadnym normám.
V inscenácii sa stretlo dôležité dramaturgické rozhodnutie, odhodlanie a odvaha hovoriť na javisku o prejavoch sexuality, ktoré by konzervatívnejšia časť spoločnosti najradšej vytesnila zo spoločenského diskurzu. Práve uvažovanie o tom, prečo mladí muži v nahrávkach, ktoré tvorivý tím urobil, pôsobia zmätene, prípadne replikujú často pejoratívne klišé o ženách a ich telách, by mohlo byť nadstavbou či pomyselným rozšírením inscenácie. Mnohé ich vyjadrenia totiž odkazujú na pretrvávajúce rodové stereotypy vo výchove a socializácii detí a tiež vo verejnom priestore, v médiách a podobne. Pritom po roku 2015, ktorý bol vyhlásený za rok menštruácie, by sme UŽ naozaj mohli otvorene a vecne hovoriť o fyziológii ľudských orgánov, pomenúvať veci pravým menom a prestať redukovať ženy na telá, ktoré sa majú len páčiť a byť k dispozícii. UŽ sa neviem dočkať, keď sa k tomu dopracujeme – možno aj s pomocou divadla a inscenácií ako je Už.
Martina Mašlárová
