Kolektívne vytvorené pásma súborov pri ZUŠ tvoria v ostatných rokoch nosnú časť programu festivalu divadla mladých FEDIM a sú aj najpočetnejšími zástupcami divadla mladých v programoch Scénických žatiev. Je dôležité, že tieto súbory, tvoriace prechod medzi školskou tvorbou a samostatným súborom existujú – ich členky a členovia si tu s pedagógmi skúšajú slobodnejšiu tvorbu mimo rámec vyučovania. V prípade kolektívnej tvorby sa tu objavujú zárodky premýšľania o niečom ako je dramaturgia, téma, spôsob jej uchopenia, ak tvorba ostane reflektovaná, tak možno aj spoločná výpoveď či štýl. Tieto „long arm“ platformy obsahujú latentnú nádej, že sa z nich vytvoria samostatné súbory mladých tvorcov.
V prípade tímu, ktorý sa stretol pri inscenácii súboru Trma-vrma, je zrejmá ambícia vypovedať o špecifických skúsenostiach generácie, ktorá zažila pandémiu a s ňou spojené rozšírenie online či médiami sprostredkovanej komunikácie do pracovného prostredia, často dokonca redukciu na tento typ komunikácie. Pre javiskové stvárnenie témy si tvorcovia zvolili nesmierne náročnú formu pohybového divadla a obmedzili používanie jazyka na niekoľko slov. Toto rozhodnutie je radikálne a okrem odvahy vyžaduje aj skúsenosť s pohybom. Dramaturgicky je zaujímavé, pretože upriami pozornosť tvorcov aj divákov na telá, ktoré ostávali v tomto type komunikácie paralyzované, zväčša prikované k stoličkám, stolom či ležadlám (hoci časť zoomových rozhovorov sa odohrala aj v pohybe, bolo to minimum). Takáto výzva, „protiúloha“, viedla súbor k preskúmaniu možností javiskového vyjadrenia pohybom, telom, znakom mimickým, gestickým, proxemickým, zvukovým a hudobným. Okrem toho sa skupina deviatich fyzických performerov nemohla spoliehať na nič iné, keďže zo svojej inscenácie vylúčili aj rekvizity a iné scénografické prvky. Jediné, čo ostalo, bola živo tvorená vokálna hudba – Zbyňo Džadoň, ňou s pomocou efektovaného mikrofónu vytváral atmosféru jednotlivých výstupov a tým, že oddeľoval jednotlivé scény, aj štruktúru inscenácie.
Na javisku sme videli piatich performerov a štyri performerky. Súbor je v tejto vekovej kategórii vzácne rodovo vyrovnaný (takéto súbory bývajú obvykle prefeminizované), aj preto mohol viac vypovedať o maskulínnych témach. V jednotlivých skečoch a scénkach sa objavovali predovšetkým témy vzťahovej neistoty, strachov a ohrození, hľadania svojho miesta vo svete, priateľstva. Mnohé skeče boli stvárnené precízne a jasne, v niektorých prípadoch však obmedzenie na pohyb prinášalo interpretačnú neistotu a nebolo celkom isté, čo presne tvorcovia stvárňujú (také boli napríklad posledné obrazy so zatláčaním postáv do podlahy), inokedy sa objavili scénky nie celkom súvisiace s celkom – napríklad niekoľko scénok príchodu na svet či útleho detstva v úvode. Vylúčenie reči je zložité i v tom, že urobí jednotlivé situácie až natoľko všeobecnými, že strácajú kontakt s témou, o ktorej chcú autori vypovedať. Aj v tomto prípade sa život zoomerov miestami zdal byť natoľko nešpecifický, že by ho mohli prežiť aj tí, ktorí takúto skúsenosť nemajú. Výrazne špecifická však bola téma samoty a predstáv o vzťahoch, ktoré si zoomer na diaľku, bez možnosti fyzického kontaktu s ostatnými, vytvára. A tiež téma krutých stretov týchto predstáv so skutočnosťou.
Performeri a performerky z Trmy-vrmy sú výrazní a dokážu publikum zaujať špecifickým pohybovým jazykom, nájdeným v náročných podmienkach prísnych obmedzení, ktoré pre svoj tvar zvolili. V programe sa uvádza o niekoľko mien viac, než bolo napokon performerov/iek na javisku. Predpokladám, že sa nejedná o alternantov, ale o tých, ktorí na festival nemohli pricestovať. To muselo skomplikovať situáciu režisérke a pedagogičke Alene Váradyovej a pravdepodobne to vysvetľuje aj niekoľko nedopovedaných scén či komplikovane čitateľných miest. Napriek všetkým spomínaným nedostatkom sme na javisku videli cenný záznam hľadania výrazu pre jedinečnú fyzickú skúsenosť.
Ján Šimko
